press, foto: Michal Fulier
Absurdnú otázku „Čo ste urobili Rusom?”, ktorá je zároveň aj názvom dokumentárneho filmu, kladú jeho tvorcovia bezbranným ľuďom z Ukrajiny, ktorí prišli o všetko. Prinášajú výpovede obyvateľov z oblastí Kyjeva, Odesy, Charkova, Iziumu, či Chersonu a hovoria o tom, kde presne končí humanitárna pomoc zo Slovenska, a kde začína ich každodenný boj o prežitie.
Dokumentárny film režisérskej dvojice Michal Fulier a Jana Bučka Kovalčíková, ktorý vznikol v koprodukcii s neziskovou organizáciou Depaul Slovensko, zachytáva každodennú realitu ukrajinského národa a ľudí, ktorí boli napadnutí ruským agresorom, prišli o svoje rodiny, blízkych, priateľov, domovy, dôstojnosť a ktorí zostali z noci na deň vo vojnovej krajine odkázaní na pomoc druhých. Film uvedie RTVS na Dvojke, 27. apríla o 20.10, vo svojej dlhšej verzii bude tiež uvedený do distribúcie kín a do programov filmových festivalov.
Humanitárnemu tímu z Depaul sa do dnešného dňa podarilo priviesť na územie Ukrajiny viac než 220 kamiónov s 3600 ton humanitárnej pomoci. Táto pomoc sa dostala najskôr do humanitárneho centra na Zakarpatí a z neho ďalej do okrajových častí krajiny pri bojových líniách ako Charkov, Izium, Cherson ale aj do mnohých ďalších miest a obcí. Na Ukrajine sa dnes po útokoch ruskej agresie nachádza viac než milión ľudí v humanitárnej kríze. Títo ľudia sú odkázaní aj na pomoc organizácie Depaul.
Celovečerný dokumentárny film „Čo ste urobili Rusom?” mapuje humanitárnu pomoc pozdĺž frontovej línie na Ukrajine. Štyria hlavní protagonisti, humanitárni pracovníci, ukrajinský páter Vitalij Novak riaditeľ Depaul Ukrajina, Slovenka Zuzana Kuľhová z Depaul Slovensko a Poliaci Kamil Moskal a Gražyna Slawinska sa stávajú tichými hrdinami v neľahkých podmienkach existencie vojny. Nasadzujú vlastné životy, aby pomáhali ľuďom, ktorí zostali a ľuďom, ktorí nemohli odísť. Absurdná otázka “Čo ste urobili Rusom?”, ktorú kladie dokumentarista Michal Fulier svojim respondentom je adekvátna k absurdnosti vojny ako takej. Po prvotnom údive na túto otázku dostáva širokú paletu odpovedí, z ktorej skladá obraz ľudí, ktorí nemajú s vojnou nič spoločné. Vo filmovom odkaze humanitárnej pomoci a vojny sa autori konfrontujú so slovenskou líniou, ktorá poukazuje na “mierové” pochody, plné kriku, hnevu, agresivity, často protichodných výrokov a vyznávačov Putina a Ruska. Otázka vojny na Ukrajine, ktorú spôsobil ruský agresor sa bytostne dotýka aj nás, poukazuje na žalostný a alarmujúci stav nášho spoločenského rozpoloženia.
„Cesta na Ukrajinu sa pre mňa stala obrovskou výzvou. Cítil som, že je dôležité zmapovať činnosť humanitárnej pomoci Depaul Slovensko a Depaul Ukrajina a priniesť na Slovensko svedectvo z vojny. Pôvodne bola naplánovaná iba jedna cesta, ale po návrate sme si uvedomili, že vzhľadom na slovenskú politicko-spoločenskú situáciu je dôležité vytvoriť komplexnejší obraz o poskytovaní humanitárnej pomoci, ktorá mala obrovský rozsah pozdĺž celej frontovej línie na Ukrajine. Najsilnejším momentom je pre mňa odvaha ľudí, ktorí tam zostávajú a pomáhajú v rámci humanitárnej pomoci. Nebojujú so zbraňami, ale odvážne nasadzujú svoje životy a poskytujú pomoc najbiednejším, ktorých zasiahla vojna. Stretol som sa aj s odvahou humanitárnych pracovníkov zo zahraničia, ktorým nie je ľahostajná situácia na Ukrajine a sú ochotní nasadiť svoj život pre druhých. Je dôležité, aby sme nezostali ľahostajní voči tejto situácii a zaujímali sa o Ukrajinu, lebo Ukrajina bráni aj našu slobodu,“ hovorí režisér Michal Fulier.
Hlavnou postavou dokumentárneho filmu je ukrajinský páter Vitalij Novak, ktorý v minulosti študoval na Slovensku, a ktorého Michal Fulier sprevádza. Spoločne sa dostali nielen na mediálne známe, vypálené a rozbombardované sídlisko Saltovka v Charkove, ktoré je počtom obyvateľov rovnako veľké ako Bratislava a kde žijú ľudia v krytoch, brániac si svoje životy v permanentnom a dlhodobom strese, strachu a adrenalíne, ale aj s vojakmi, ktorí mu ponúkli nový a iný pohľad na situáciu. S obyčajnými dôchodkyňami, žijúcimi v chlievoch kde predtým chovali svoje zvieratá. Dnes je chliev jediné čo im zostalo. Stretol ľudí, ktorí žijú v rozbombardovaných panelákoch, bez elektriny, vody a tepla, v strachu, že domy, v ktorých sa ukrývajú sa kvôli narušenej statike môžu kedykoľvek zrútiť. Dostal sa aj na čerstvo oslobodené územia 2 km od ruskej hranice kde stretol šesťročnú Veroniku, ktorá zostala v dedine ako jediné dieťa, jej rodičia utiekli, zostala tu so svojou babkou a tetou. Svoje zvieratá pomenovala Granát a Guľka.
Veronika je dieťa vojny. Jedno z mnohých ďalších, ktoré zostali kvôli vojne odtrhnuté od normálneho života. Deti zostávajú doma a v sociálnej izolácii, tie, ktoré majú väčšie šťastie sa učia online. Vonku sa hrať nedá, lesy, polia, všetko je zamínované, a bude trvať roky, pokým budú tieto miesta bezpečné. Stretol tiež mladú psychologičku, ktorá pracuje s deťmi, ktoré žijú v metre. Preplnené kryty s vystrašenými a unavenými ľuďmi sú ťažkým priestorom na dlhodobé prežitie. Podmienky pre hygienu sú dehonestujúce, v krytoch zapácha. V jednom kryte žilo na jednom priestore 3000 ľudí. Je to ako jedna veľká obec na Slovensku. Kamionista Saša prišiel o dom, tak sa spolu so svojou ženou rozhodol, že bude poskytovať svoj kamión pre humanitárnu pomoc. A tak sa stal kamión domovom pre neho aj jeho ženu. To isté sa stalo aj jeho rodičom a jeho synovi. Tri generácie, tri kamióny, ktoré vozia pomoc do miest, kde to ľudia potrebujú. Množstvo malých príbehov prepája vo filme páter Vitalij, ktorý nechodí v koláriku, ale v mikine a šiltovke. Miluje motorky, život a ľudí.
