© Art Film Fest Košice 2017
Paráda, chytila ma na Hlavnej búročka, károvia s čajočkami schovaní romanticky v podchodoch, ja na ceste z Kasární do Úsmevu, teda pôvodne som chcel pozrieť, čo sa deje v Tabačke, ale v daždi sa mi tam pochodovať nechce. A v Úsmeve majú Kout a už aj originál dlhé stoly na poschodí – ako som zistil po roku, čo som tu bol, od posledného ArtFilmu, teda prvého v Košiciach.
Ďalšou novinkou pre pútnikov je stanové mestečko v areáli Kasární, obohnané plotom, sekurity 24/7. Strážnik ma usmernil, kde sa najlepšie umiestniť, pomaly mi aj pomáhal rozložiť ten môj instantný stan, zlatý môj. To kedysi boli iné stany, teraz je to menšie jak spacák, veru-veru. Primárne pre mňa bolo nájsť flek pod stromami, lebo s tou mojou chýbajúcou stredovou strieškou budem mať v strede mláku v noci, dúfam, že nič okrem deky nepremokne.
Po ubytovaní sa som pokrstil presscentrum, odkiaľ mi dobrovoľníčka, čo mi dala pásku do stanovej osady, vybavila kľúče v priebehu jednej cigy. Je fakt dobrá, pamätal som si ju už z minulého roka, a to si z minula nepamätám veľa. V presscentre je ideálny štvorcový balkónik na fajčenie, ten som si predtým nevšimol. Keď toto doklepem, pôjdem pokrstiť aj ten.
Zo stanice som šiel rovno do Jazmínu (hotel) akreditovať sa. Potom na skok do Tabačky, kde som stretol obedujúceho Peťa B., môjho minuloročného košického hostiteľa. Dal som si pivo, zahliadol nejakých ďalších známych.
Program som otvoril v kine Úsmev psychedelickým experimentom z Chile Kráľ (King/Rey), v priebehu som aj premiérovo zaspal, takže fajočky pribúdajú ostošesť. Zohnal som papiere, hoci tabak už aj tak dochádza a keše tiež. Čo budeme fajčiť, há? Budem musieť votrieť sa k niekomu do partie ako taká riadna socka. Možno k tej babe, čo mi povedala, keď som ležal v Úsmeve na stole, že nemám byť smutný.
Aj Ivo dôjde až po víkende, napuchol mu zub. To je ináč dôvod, prečo je tento report čisto suchý text, lebo Ivo je ten z nás dvoch, čo vie fotiť a z festivalu som zatiaľ žiadne obrazové matroše neinkasoval (keď budú, doplním).
Pri dlhom stole v Úsmeve sa večer sformovala šóra na ženské vécko a vedľasediaci spomínajú na princeznú Fantaghiro. „Mne sa strašne páčil ten dlhovlasý čarodejník“, hovorí ona. „Tarabas“, vyťahujem z pamäti. „Presne!“ Zaslúžil som si môj prvý festivalový cudzí úsmev.
Večer som zavŕšil Verhoevenovou „už modernou klasikou“ Elle, kde úplne hviezdi Isabelle Huppert. Dáma za mnou sa sťažuje, že tristotisícové mesto nedokáže naplniť sálu v Slovane, ale to asi nebola na prvom víkende minulého ArtFilmu, keď sa v sálach dalo prevádzkovať trebárs aj konceptuálne umenie, také boli prázdne.
V noci síce majú byť náležité rozbiehacie párty, ale túto časť festivalovej existencie si odbijem v sobotu. Idem skontrolovať a použiť stan. S príjemným prekvapením zisťujem, že moja provizórna strieška z tenkej igelitky vydržala celý dnešný vodný stĺpec a vnútri ma nečaká mláčka, ale len teplo a pohodlie.
