Na začiatku septembra sa filmárikovia a filmušky sťahujú k barlolamačovi na festival Cinematik. Od 10. do 15. septembra prebieha 9. ročník. Naša redakcia na ňom má oficiálne dvoch zástupcov (tajných neprezradíme). Ivan Lužák a Juraj Kovalčík (kódové mená I a J) vás prevedú „sinematikom“ deň po dni tak, ako ho vidia, počujú a cítia.
Deň 2, štvrtok 11.9.
I: Všetci návštevníci Cinematiku dostali dôvod na sklamaný úškrn. Od rána cítim, okrem nadšenia na pripravované projekcie aj kvantum litrov dažďovej vody na vlasoch a oblečení. Miestami mám obavy o životnosť notebooku (nespomínam si, že by mal potápačský tréning). Musím však prehltnúť horkosladkú slinu, kúpiť si ten lacný dáždnik a pokračovať.
J: Dávam na zváženie organizačnému tímu, či nechcú na rok zabezpečiť pršiplášte (ako bývajú na Artfilme). Hneď by to tu bolo pestrejšie, keby sa všade váľal igelit. Skúšam internet vo vestibule Domu umenia. Najprv sa mu veľmi nechce, potom sa spamätáva. Cinematikárom plusový bod za rýchle riešenie technických problémov. Po cigarete na guráž sa vrhám do dažďa smerom k najodručnejšej premietacej sále, Kinoklubu. Púšťajú tam výber z Jameson Cinefestu v Miškovci. Ech, tomu hovorím silný sponzor.
I: Pochopiteľne, exteriéry nežijú tak, ako včera, zato kiná a fanúšikovské priestory sú zapratané telami ovešanými vstupnými kartičkami. Rovnako ako oni, držiac obloženú žemľu za 1.50 eur, bez náznaku tlačenice sa prebíjam do sály, začína Ona (Her, 2013). Film ovenčili Oscarom za pôvodný scenár. Bol som, pochopiteľne, zvedavý na oslavovanú romancu Spike Jonzeho o vzplanutí medzi melancholickým introvertom a hlasom operačného systému budúcnosti. Očakávania boli asi príliš vysoké na to, aby sa splnili. Vzťah bol chladný a nezaujímavý v momentoch, keď mal vyznieť vrúcne a naopak, citovo tlačil na pílu, keď mohol isté veci len naznačiť a pomaly nechať doznieť. Asi som príliš konzervatívny a chýba mi vizuálny element partnerského vzťahu, t.j. on a ona by mali byť vidieť. Kým on je vidieť a ona len počuť, vytvára to dojem natiahnutého telefonátu.
Nevadí, zmazal som deficit, konečne som si Ju pozrel a mám názor. Hodím do seba nejaké nezdravé občerstvenie. Hádam ma tie kalórie navyše nabudia a nebudem sa opierať príliš pohodlne do sedadla. Nasleduje totiž Supernova (2014).
J: Cinematik sa s Maďarmi (Cinefestom) dohaduje na spolupráci vraj už desať rokov (podľa Vladimíra Štrica). Slová vystriedali činy a Miškovec poslal tri ocenené kraťasy. Maďarský animák roka 2013 Zajac a jeleň, kde Péter Vácz na titulných postavičkách vtipne rozohráva vzťahy medzi dvoj a trojrozmerným vnímaním priestoru (plošná kresba vs. figúrky). Vitajte a úprimnú sústrasť od Leona Prudovského, emigrantskú odyseu ruských židov v roku 1991, nakrúcanú akoby jedným z protagonistov, malým chlapcom s domácou kamerou. A podobne mockumentaristický pohľad zvnútra na komunitu v Lipine, najchudobnejšom meste južného Poľska, pod názvom Jedného dňa budeme šťastní (r. Pawel Wysoczanski).
Maďari vybrali dobre: všetky tri filmy obsahujú vyvážený pomer humoru a serióznosti, navyše sa z nich dá veľa naučiť. Napríklad že za mŕtve duše sa platí aj v Izraeli. Alebo že sny nie sú až také dôležité ako zostať stále mladý.
I: Od Supernovy (2014, r. Tamar van den Dop), holandsko-belgickej verzie mládežníckeho dospievania, som očakával všetko okrem toho, čím nakoniec bola charakteristická, a to nadmerné vyžívanie sa v obsahovej vate. Namiesto dynamickosti a sexuálnej odvážnosti prišlo rozjímanie. V podstate by som nemal problém s iným uchopením témy, ale ak si so sledovaním filmu v kine spájate časté zívanie a frekvenciu mikrospánkov ako u vyslúžilého dôchodcu, viete, že režisér neudržal vašu pozornosť. A že ste sa nepoistili kofeínom.
Prvá zástavka po kine – káva. Pijem ju pomaly v snahe distribuovať kofeín v tele čo najefektívnejšie. Nezastavujem sa, s vervou sadám na ďalšiu projekciu, tentoraz islandský poviedkový O koňoch a ľuďoch (Hross í oss, 2013). Prečo som práve pri tomto nezaspal, je mi záhadou. Tvorcovia očividne nemali predstavu, či točia drámu, čiernu komédiu, tragédiu. Žánrové odtienky sa miesto vzájomnej spolupráce a dopĺňania bili a výsledkom je neidentifikovateľný guľáš. Áno, párkrát sa človek pousmeje, no nepozastaví sa na moment a nebude zvažovať zaradenie O koňoch a ľuďoch do svojho pomyselného rebríčka naj filmov.
J: Aj pre dážď, aj pre dostatok súkromia som sa rozhodol zostať v klube na blok z bystrickej Akadémie umení. V Bystrici trpia nadmernou kreativitou názvov: podľa katalógu sa to volá Jem, no v titulkoch sa objaví aj predpona Ne-. Ešte podivnejší je prípad katalógového My sem patríme, ktorý sa v titulkoch zmenil na My sem (ne)patríme?! Zväčša šlo o dokumenty, z ktorých vynikol Don Quijote z Považia od Mareka Pupáka. Bystričanom sa darí nachádzať zaujímavé témy, len záujem o ne je pre diváka sťažený technickými chybami, predovšetkým v nahrávaní a mixe zvuku. Prekvapil ma j̶e̶d̶i̶n̶ý̶ ̶h̶r̶a̶n̶ý̶ ̶f̶i̶l̶m̶ ďalší dokument vo výbere, veľmi zábavné a aktuálne Svätenie o homosexuálnej dvojici, z ktorej sa jeden hlási študovať za farára. Peter Gábor tu ukazuje okrem iného aj cit pre dopĺňanie obrazovej a hudobnej zložky.
O ôsmej sa presúvam do DU na Toma na farme (Tom à la ferme, 2013) od stále mladučkého Xaviera Dolana. Xavier zbiera festivalové vavríny, Peter Konečný zvlášť vypichol 7-minútové standing ovation v Cannes. Moju kolegynku tento titul priviedol k premenovaniu festivalu na Gaymatik, keďže aj pre ňu to už bol niekoľký kus, postavený na homosexuálnych vzťahoch. Treba uznať, že Xavier bol v hlavnej úlohe chutnučký. Zaujímavé bolo tiež porovnávať veľmi podobné záverečné scény Toma a Neznámeho od jazera (nočná naháňačka v lese).
I: Mám ešte pár minút, kým začne štvrtá projekcia dňa (dnes to hltám vo veľkých dúškoch) a dúfam, že budem mať dôvod na burácajúce záchvaty smiechu. Chorvárska komédia Kovboji (Kauboji, 2013) by mi mala poskytnúť all inclusive služby. Lenže ani štvrtý potenciálny nominant na palec hore neoslnil. Humor postavený na detinských situáciách, opakovanom užívaní slova „srať, nasrať a posrať“, či problematické osočovanie ženskej postavy – to nie je mnou preferovaný vkus. Inšpirácia americkým feel-good-movie modelom je evidentná, to nepopieram, tápa to celé v klišé a neoriginalite. Už aby to skončilo.
J: Mojím posledným kusom je Upír z Feratu, Herzov pokus z hlbokej normalizácie (1981) o sci-fi horor. Vo výsledku po ostrihaní scenára aj natočeného materiálu cenzormi ide skôr o nesúrodú komédiu s bohatstvom úchylných momentov, ako otvorený lesbizmus hlavnej záporáčky alebo sledovanie súlože Dr. Mareka s „Klárou“ jej senilnou babičkou. Herz si sám zgustol na krátkej paródii drakulovských hororov, keď sa mohol schuti zahryznúť do slonovinového hrdla vnadnej štatistky. Božinku, niekedy sa človek tým cenzorom ani nečuduje, že si chceli takéto veci nechať iba pre seba.
