Na začiatku septembra sa filmárikovia a filmušky sťahujú k barlolamačovi na festival Cinematik. Od 10. do 15. septembra prebieha 9. ročník. Naša redakcia na ňom má oficiálne dvoch zástupcov (tajných neprezradíme). Ivan Lužák a Juraj Kovalčík (kódové mená I a J) vás prevedú „sinematikom“ deň po dni tak, ako ho vidia, počujú a cítia.
Deň 6, pondelok 14. 9.
I: Môj prvý dlhší pobyt na filmovom sviatku sa blíži ku koncu. Balím si všetko oblečenie, kozmetiku, nedojedené zvyšky stravy pofidérnej kvality. Hoci som sklesnutý, teším sa zároveň na kvalitný domáci matrac. Posledné premietania pred nami, treba sa tešiť na tú ponuku festivalu. Pôvodný plán znel návšteva animáku Piráti!. Komu sa však chce vstávať priskoro a trepať sa na 11.00 do kina? Kašľať, plánovací výbor rozhodol, že sa kolektívne zavíta na francúzsku komédiu Aaltra (2004), prvotinu dua Delépine, Kervern.
J: Už som spomínal, že Cinematik tento rok rešpektuje dvojicu francúzskych režisérov. V Aaltre ukázali opäť veľa absurdného a nekorektného humoru (o vozíčkaroch), hoci trochu sitkomovatejšia skladba než v Avide. Srandy bolo dosť aj na jedinom 3D filme, Zbohom, jazyk (Adieu au langage, 2014, r. J.-L. Godard). Bohužiaľ, moja telesná schránka odmietla poslušnosť a zaspával som, aj keď som nechcel.
I: Godarda vykúpila len inovatívna hra s 3D efektom. Príbeh nedáva zmysel, postavy nedávajú zmysel a to ani v prvom, druhom, treťom, x-tom pláne. Zlatým klincom sú scénky s Godardovým psom, ktorý sa poneviera po lesíku, po trávičke, po parketách v dome a v podstate je hlavnou postavou v tomto siláckom vyjadrení na adresu 3D trendu súčasnosti. Godard ukázal svoje pozadie smerom k mainstreamu, hoci mu ho každý ignoruje. A to všetko v katastroficky otrasnom digitálnom kabáte.
J: Oficiálne zatvorenie prebehlo opäť v Dome umenia, opäť s protokolárnymi hosťami. Vari sa aj od otvorenia rozmnožili, najmä ministerskí úradníci. Obecenstvo všetkým zdvorilo zatlieskalo, tak snáď boli radi, že prišli na tú chvíľku. Cenu európskych mladých kritikov pošlú Sorentinovi za Veľkú nádheru, divácke hlasovanie vyhrala McDonaghova Kalvária. Dokumentárnu súťaž vyhrala Hrana a primátor po porade s organizátormi odmenil Mira Rema za Comeback.
Ako to už býva, oficiálny koniec nebol ozajstným koncom. Čakala ma ešte svetová premiéra Detí (poviedkový film, 2014), hraného debutu Jara Vojteka, doteraz úspešného dokumentaristu. Vojtek mal pri uvádzaní filmu sympatickú trému. Počas premietania namiesto sympatie nastúpili iné pocity, ale o tom viac neskôr v recenzii.
I: Z toho, čo som videl, môžem prehlásiť, že všetky 4 poviedky mali spoločný motív detí a ich vzťahu s rodičmi. Chvályhodný zámer, ale v konečnom dôsledku film len otvoril zaujímavé témy, ktoré nedotiahol do konca a každá z nich končí na horkú nôtu. Každý krátky príbeh má začiatok, no akoby mu chýbalo ukončenie, ktoré si samotná téma pýtala. Možno šlo o neskúsenosť dokumentaristu pri práci s filmovým scenárom, ktovie. Výsledný dojem sa pohybuje niekde medzi „okej“ a „škoda“. Škoda.
J: Skutočný koniec prišiel s Konečným, keď uviedol Cronenbergove Mapy ku hviezdam (Maps to the Stars, 2014). Posledný film Cinematiku 2014 som zbaštil se vším všudy. Tak, to by bolo všetko. No dobre, ešte je otvorený stan a ešte čapujú. A funguje aj calcetto. Spať sa dá vždy ísť neskôr.
I: David potešil, ako to len on vie. Cynická satira o dekadentne opulentnom životnom štýle hollywoodskych celebrít, plná čierneho humoru. Sondáž do chorej psychiky krehkých existencií bez akéhokoľvek pozitívneho morálneho vzoru. Dala by sa napísať štúdia o vrstvách vnútri tohto pokračovateľa tradície Wilderovej klasiky Sunset Boulevard. Takto vyzerá vyzretá filmárčina. Bodka Cinematiku 2014 nemohla byť ikonickejšia.
