Na začiatku septembra sa filmárikovia a filmušky sťahujú k barlolamačovi na festival Cinematik. Od 10. do 15. septembra prebieha 9. ročník. Naša redakcia na ňom má oficiálne dvoch zástupcov (tajných neprezradíme). Ivan Lužák a Juraj Kovalčík (kódové mená I a J) vás prevedú „sinematikom“ deň po dni tak, ako ho vidia, počujú a cítia.
Deň 4, sobota 13. 9.
I: Konečne ušetrím na taxíku. Môžem ísť pešo z campingu do centra Piešťan. Moju premokavú obuv už netrýzni otravný dážď. Tá sloboda a pocit udržateľne suchého stavu je doslova neuveriteľný. Preto treba využiť status quo a uháňať na prvý film. Rýchlo, kým sa nevyleje Váh!
Cupi-lupi do kina Fontána. Z tých pohodlných sedadiel som schopný užiť si aj kadejakú ohyzdnosť premietanú rýchlosťou 24 obrázkov za sekundu. S výnimkou Maniaka (Maniac, 2012). Mal som vysoké očakávania po úvodnej prednáške Petra Konečného, ktorý po premietnutí pár príkladov na tému subjektívna kamera spustil experimentálny horor s Eliahom Woodom v hlavnej úlohe. A že musím do budúcna krotiť svoje chute! Ešte po prvej tretine film oplýval potenciálom posunúť žáner hororu ďalej. Avšak záujem po väčšom odbyte na komerčnom trhu ho homogenizoval a ovešal typickými žánrovými klišé a scenáristickým hulvátstvom. Nápad s kamerovým snímaním ako simuláciou pohľadu samotného protagonistu/antagonistu nedokáže utiahnuť viac než stominútovú stopáž, ak ho zakaždým kope do rozkroku neuvážená dramaturgia. Inak milé.
J: V sekcii Rešpekt sa tento rok vzdáva hold Francúzom B. Delépineovi a G. Kervernovi. V sobotu konečne stíham prvý ich kus a zisťujem, že som medzitým o dosť prišiel. Absurdná komédia Avida z roku 2006, plná situačných aj obrazových odkazov na surealistické výčiny, bola presne môj šialok kávy.
I: Áno, filmy potešia, ale preukázať svoje vedomosti o nich je navyše zdravé. Najmä pre ego. Neexistuje na to lepšia príležitosť, než sa zúčastniť Cinematik kvízu. Ak ste náhodou niekedy skúsili Filmový kvíz Petra Konečného, vedzte, že Cinematik kvíz je jeho vernou kópiou. Osem okruhov, v každom desať otázok a čo najmenej chýb. Zábava a skvelá interakcia s ostatnými súťažiacimi. Vyhral samozrejme tím s mojou maličkosťou. Škoda však, že som k úspechu prispel najmenšou mierou. Ego sa uspokojilo. Čo čaká za rohom, v Kultúrnom dome? Ďalší film predsa. Prečo tie blbé otázky?
S európskym westernom sa spája dlhšia tradícia nemeckých mayoviek (Winnetou) a talianskych špagety westernov na čele so Sergiom Leonem. Tentoraz vznikol na starom kontinente z rakúsko-nemeckej koprodukcie klasický príbeh o pomste zvaný Temné údolie (Das Finstere Tal, 2014) od tvorcu Andreasa Prochasku. Celý čas som sa nútil priznať filmu svieže nápady v rámci formy, pretože obsah je natoľko prevarený a bez záujmu vtiahnuť do jadra charakterov, že sa o ňom ani netreba zmieniť. Hudba duní, vlní a ozýva sa, ale nemá na to dôvod a skôr bráni pokojnému usalašeniu sa na sedadle a následnému spánku. Európania si vyskúšali americkú žánrovku, natočili ju, ale len ilustrovali fakt, že dokážu kopírovať formu od iných. Potlesk rukami vo vreckách.
J: Na Temné údolie som šiel aj ja. S Ivanovým pohľadom vcelku súhlasím. Celú namáhavo stavanú atmošku mi režisér úplne zabil v klimaktickej prestrelke. Veľmi antiklimaktická choroška aj jej spracovanie. No americká akadémia možno olajkuje tému pomsty a plnenia manželských povinností.
I: Takmer som stratil svoju akreditačnú kartu, čo mi spôsobilo meškanie na záverečný blahodárny zážitok dňa, časozberný dokumentárny film známej českej režisérky Heleny Třeštíkovej. Na ploche dlhých 37 rokov zachytávala životné etudy jednej rodinky. Už len vstrebať ten koncept bol zážitok sám o sebe. Hravý sprievodný komentár otca v rodine mnohokrát dojal, ale i hurónsky rozosmial a dostatok autentického obrazového materiálu, spoločne s dobovo ilustračnými zábermi, ma teleportoval do doby dávno minulej. Film s tak veľkým srdcom a záujmom o zobrazovaných ľudí sa musí označiť za filantropický. Ak nie, tak ho za filantropický označujem oficiálne ja. Súkromný vesmír je krásnou kinematografiou, Boyhood v realite.
J: Po projekcii nasledoval masterclass, ktorý s Treštíkovou viedol Peter Kerekes na tému možností časozberového dokumentu. Zvrtlo sa to na taký priateľský pokec pred publikom, predsa len na nejaké seriozne prednášanie bol už dosť pokročilý čas. Až tak, že to produkcia musela utnúť v najlepšom. Priblížila sa totiž jedenásta hodina, určená ako štart filmovej noci so Šialeným Maxom (všetky tri diely po sebe). Ešte ako predkrm Rasťo Steranka pustil kratučký zombie horor od Petra Czikraia, M Is for Malnutrition.
Pofilmová diskusia s Czikraiom priniesla nečakaný adrenalín. Jednému divákovi celý nápad so zombíkmi prišiel ako blbosť, ked je na svete toľko skutočných hrôz, napríklad vojny. Lenže vyšlo najavo, že prenho neni vojna ako vojna, napríklad taký Vietnam, to bola len prechádzka. Našťastie, Steranka obhajobu hororového subžánru zvládol stručne a s prehľadom a prišlo na to hlavné, prehánanie sa austrálskymi cestami s Melom Gibsonom.
