3.12.2008
Môj prvý deň na festivale
7:12, Karlova Ves
Zvoní prvý budík, nechce sa mi vstávať. Deň je ešte tak ďaleko.
7:18 – 7:51, Karlova Ves
Niekoľko ďalších zvonení ma preberie k životu. Vzchopím sa a dám sa do poriadku.
11:00, Aupark
Som tu, akreditácia vybavená. Pri pohľade na moju fotku si uvedomujem, že by som si mal ostrihať zadné vlasy. Nechcel by som skončiť ako nemecký futbalisti z deväťdesiatych rokov.
Ďalšie zistenie je o niečo horšie. Tlačovka, na ktorú som sa chystal dnes, je až zajtra. (Doplnené: Neskôr večer sa dozvedám, že sa presúva až na štvrtok.) Tá dnešná je už pri konci. Chvíľu rozmýšľam, kde nastal problém. Termíny som si pozeral po polnoci. Lietajúci Cyprián doletel dnes, no ja som jeho dátum príletu považoval za včerajšok. Prajem im veľa šťastia pri tvorbe filmu!
13:00, kinosála č.3
Sláva filmovému tvorcovi! Nie, to nie je len môj povzdych. Tak sa volá nový film Takeshiho Kitana. Čakám, kým otvoria sálu. Začujem, že voľných je ešte 162 miest. Budem sa môcť natiahnuť.
Ako sa vyjadril Kitano, snaží sa robiť filmovú podobu avantgárd, napr. kubizmu. V prvej polovici filmu načrtával obrysy rôznych žánrov, iba tak, skicovito, ostrými hranami. Všetky žánre však vzápätí odmietol, zničil. V druhej polovici rozohral plnohodnotnú postmodernistickú hru na žánrový koláč, plný zvláštneho suchého humoru.
Postava samotného režiséra blúdila spolu so svojou dvojičkou v podobe panáka po celom filme. Kto je režisérom – Kitano alebo panák Kitano? Jasná je odpoveď iba na jedinú otázku. Čo je s Kitanovým mozgom? Je poškodený…
15:00, Šafárikovo námestie
Odchádzam, čaká ma služba v knižnici. Čítam si Heglovu Filozofiu dejín, v stredu učím. Večer sa ešte vrátim na ďalší film. S radosťou.
20:00, kinosála č.5
Stratená dovolenka, viem o čom je reč. Celý môj život je vlastne stratená dovolenka. No dobre, možno je iba stratený. Neviem, späť k filmu. Český mladík pracujúci vo Švédsku našiel v kontajneri vyhodený kufor. Nie je v ňom nič okrem negatívov so 756-imi fotografiami. Takmer na každej z nich je Číňan, presnejšie fotografie tvoria série šiestich Číňanov vyfotených pred tým istým pozadím. Čo vieme o ľuďoch zistiť z fotografie? Pátranie sa začalo.
Pred filmom sa nám prišli ukázať traja členovia štábu – produkčná, režisérka Lucie Králová a ešte chlapík v červenej košeli. Prepočul som jeho funkcie, ale mám dojem, že to bol kameraman. Po filme sa vrátili a odpovedali na pár otázok. Mne v hlave vŕta jedna – prečo sa diskusie po dokumentárnom filme vždy zvrtnú na príbeh, fakty a nezaoberajú sa autorskou, režisérskou, filmovou stránkou veci? Tento film by si to zaslúžil.
22:30, Karlova Ves
Som doma. Prezerám si program na zajtra. Čakajú ma aspoň tri filmy. S radosťou.
