5.12.2007
Kedy je sála plná?
Počas všetkých predstavení mi na rozum chodila jedna otázka. Kedy je sála plná? Nešlo ani tak o analógiu k otázke, kedy je človek plešatý. Skôr – Máme počítať pred predstavením alebo po jeho skončení? A ďalšie otázky – Čo si vopred zistí o filme človek, ktorý potom z neho odchádza? Prečo niektorí ľudia vydržia hodinu, niektorí dokonca hodinu a pol a odídu až potom, keď sa film nezmenil a už od jeho začiatku museli pochopiť, že to nie je ich šálka kávy?
12:00, Aupark
Úspech, úspech, úspech! Na štvrtok som zohnal lístky na všetky predstavenia, na ktoré som chcel. Boh predsa len nie je až taký krutý.
12:30, Aupark
Prízrak sa zniesol na moje dni. Sedím v kine, sám, blúdim po plátne, na ktorom blúdi päť ľudí. Sledujem film. Film bez deja, film bez zápletky, film bez myšlienky (mnou postrehnutej a aj postrehnuteľnej). Film bez hodnotenia. Film?
14:20, Šafárikovo námestie
Zdal sa mi Prízrak ako neuchopiteľný film? Čo mám hovoriť teraz, keď idem učiť Heglovu filozofiu dejín? Objektívny duch vládne svetu…
18:00, Aupark
Armin je mladý chlapec, ktorý cestuje so svojim otcom z Bosny do Záhrebu v Chorvátsku, aby sa zúčastnil filmového konkurzu. Je to putovanie dvoch ľudí, ale aj putovanie ich vzťahu. Film plynie pomaly, režisérsky je zvládnutý dobre, tradične. Cítiť z neho posolstvo, že už režisérov bývalej Juhoslávie nebaví robiť filmy o vojne. Zaujímavé, hlavne vo film o vojne.
20:30, Aupark
Priestory pred kinom sú plné ľudí a hlavne plné slovenských filmárov. Čo sa deje? Hneď dva filmy majú premiéru – Polčas rozpadu a Jahodové víno. Do hlavy sa mi vkráda myšlienka, že aj tento fakt odzrkadľuje kvalitu našich filmových tvorcov (všetkých od režisérov, cez scenáristov, až po hercov) – doteraz som ich na festivale nevidel. Prídu, keď ide o nich a ich kamarátov. Učiť sa, porovnávať a sledovať dianie vo filmovom svete sú asi nezaujímavé veci.
Čaká ma ďalší maďarský film. Pri včerajšom Šťastnom živote som si uvedomil ešte jednu vec. Išlo o film s hlboko sociálnou tematikou – dospelý Róm z detského domova sa cíti byť sám sebe cudzincom. Iste, režisérovi išlo skôr o psychologickú ako sociálnu stránku veci. Kopa slovenských filmov má sociálnu tému. Rozdiel je kolosálny. Šťastný život bol filmový, herci nemuseli zbytočne rozprávať a všetko vysvetľovať. Nemohli by občas aj tí slovenský byť ticho?
Muž z Londýna prišiel aj na Slovensko. Nový film Tarra Bélu je pre mňa neopísateľný, aspoň zatiaľ. Kategórie, v ktorých by som ho chcel hodnotiť, zlyhávajú. Vadilo mi na ňom jediné – tie masy ľudí odchádzajúce počas predstavenia.
