Igor Luther. © TASR Jakub Kotian
V nedeľu 7. júna 2020 zomrel po dlhej a ťažkej chorobe v Rijeke v Chorvátsku slovenský kameraman Igor Luther, ktorý svojím mimoriadnym talentom a tvorbou presiahol hranice Slovenska. Spolupracoval s Jurajom Jakubiskom, Stanislavom Barabášom, Andrzejom Wajdom a stál aj za kamerou filmu Plechový bubienok (1979) Volkera Schlöndorffa, oceneného Oscarom za najlepší cudzojazyčný film. V januári tohto roka si prevzal z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy.
Igor Luther sa narodil 5. augusta 1942 v Jakube (dnes časť Banskej Bystrice). Študoval odbor kamery na pražskej FAMU v mimoriadne tvorivých 60. rokoch minulého storočia a už počas štúdií spolupracoval s režisérom Elom Havettom na školských filmoch Svatá Jana (1963), 34 dnů absolutního klidu (1965) a Předpověď: nula (1966) či s Jurajom Jakubiskom na filme Déšť (1965), ktorý získal významné ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Bergame v roku 1967. Jeho spolupráca s Jurajom Jakubiskom pokračovala aj po absolvovaní FAMU v Štúdiu hraných filmov v Bratislave. Stál za kamerou Jakubiskovho hraného debutu Kristove roky (1967) a o dva roky neskôr spolu nakrútili film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969). Lutherova kameramanská práca vo filme Kristove roky zaujala francúzskeho režiséra Alaina Robbe-Grilleta, s ktorým nakrútil slovensko-francúzske koprodukčné filmy Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom… (1970).
Začiatkom 70. rokov Igor Luther emigroval do Nemecka, kde sa natrvalo usadil a spolupracoval s predstaviteľmi mladého nemeckého filmu Michaelom Verhoevenom a Ulrichom Schamonim, ale aj s ďalším slovenským emigrantom Stanislavom Barabášom, s ktorým v tomto období nakrútil niekoľko televíznych filmov. Úspech mu priniesla spolupráca s režisérom Volkerom Schlöndorffom na filme Plechový bubienok (Die Blechtrommel, 1979), ktorý získal Zlatú palmu na MFF v Cannes a Oscara za najlepší cudzojazyčný film. So Schlöndorffom neskôr nakrútil aj film Služobníčkin príbeh (The Handmaid’s Tale, 1990), s poľským režisérom Andrzejom Wajdom zasa oceňovanú historickú drámu Danton (1983).
Igor Luther sa koncom 90. rokov pracovne vrátil do Prahy, kde nakrútil film Postel (1998) režiséra Oskara Reifa (1998) či poviedku Riziko z filmu Praha očima… režiséra Artemia Benkiho (1999), spolupracoval aj na dokumente Noční hovory s matkou (2001) režiséra Jana Němca. So svojím bratom, režisérom Miloslavom Lutherom, nakrútil filmy Tango s komármi (2009) a Krok do tmy (2014). Za svoju prácu získal množstvo významných ocenení. Je držiteľom nemeckého filmového ocenenia Golden Camera za televízne filmy Inferno (r. Stanislav Barabáš, 1972) a Ein unheimlich starker Abgang (r. Michael Verhoeven, 1973), národnej filmovej ceny Slnko v sieti za výnimočný prínos do slovenskej kinematografie za rok 2016, ceny Asociácie slovenských kameramanov Kamera 2017 za prínos do československej a svetovej kinematografie. V januári tohto roka bol ocenený štátnym vyznamenaním Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kinematografie.
„Igor bol nekompromisný. To sa dnes už na ulici našej slovenskej malomeštiackej reality veľmi nevidí. Bol iný a asi aj preto dosiahol vyššie ako my ostatní. Niekedy to bolelo. Jeho samého a tých, ktorí s ním pracovali, žili. Od včera už jeho nekompromisnosť nemusí bolestivo bojovať so svetom a obrazmi okolo neho. Bolesť je preč a zostali iba obrazy,“ povedal o Igorovi Lutherovi režisér a producent Ivan Ostrochovský, ktorý s ním v posledných dvoch rokoch pracoval na jeho projekte Autoportrét. „Martin Šulík mi raz povedal: ,Latku si treba nastaviť tak vysoko, aby sme ju mohli podliezať so vztýčenou hlavou.´ S Igorom odišiel ďalší kúsok generácie, ktorá slovenskému filmu takúto pomyselnú latku nastavila. Dodnes sa snažíme, aby sme ju aspoň sem-tam, z času na čas, s hrdosťou podliezli.“
