Na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch predstavili svetovú premiéru reštaurovaného Intimního osvětlení Ivana Passera z roku 1965. Organizátori tým nadviazali na tradíciu, ktorá trvá od roku 2011. 51. ročník festivalu priniesol šiesty reštaurovaný celovečerný film v poradí.
Intimní osvětlení je jediným filmom Ivana Passera, ktorý vznikol v 60-tych rokoch vo vtedajšom Československu, keďže režišér neskôr emigroval do Spojených štátov amerických. Jeho réžijný celovečerný debut bol v 70-tych a 80-tych rokoch režimom zamknutý na kľúč. Dnes je považovaný za jednu z najvýznamnejších snímok Československej novej vlny a niektorí ho dokonca radia k najlepším československým filmom vôbec. Dielo mapuje stretnutie dvoch dávnych kamarátov hudobníkov. Jeden je riaditeľom školy, pohrebným trubačom, otcom troch detí, ktorý býva s manželkou a svokrovcami. Druhý hrá v orchestri, koncertuje a prichádza na návštevu ku kamarátovi s krásnou priateľkou. Groteskné situácie eskalujú nečakanými smermi a často v spojení s nepriamymi odkazmi na režim. V príbehu sa nič závratné nedeje, je to skôr sled viac či menej zábavných situácií.
Na premietaní reštaurovanej verzii diela sa osobne zúčastnili viacerí tvorcovia. Režisér Ivan Passer, scenárista Václav Šašek, herečka Věra Křesadlová a syn zosnulého kameramana Miroslava Ondříčka, režisér David Ondříček. Všetci zúčastnení si zaspomínali na natáčanie, pri ktorom využívali metódy neporovnateľné s dnešnými. David Ondříček žil filmovou tvorbou prostredníctvom otca už od detstva. Podelil sa o jeho spomienky na natáčanie. Keď potrebovali, aby fúkal vietor na poli, čakali naň tri nedele. Věra Křesadlová divákom odkázala jednoduché: „Môžete vidieť, čo spraví život s človekom počas päťdesiatich rokov.“
Unikátnym prvkom diela je určite scenár. Mnohými ešte v minulosti kritizovaný, keďže nespĺňal normy a vtedy uznávanú formu. „Na kritiku som si časom vymyslel výhovorku. Ja to vedieť nemusím, nechodil som na FAMU.“ Režisér sa s divákmi podelil o mnoho spomienok. Do rolí obsadzoval zámerne nehercov. Jedného z účinkujúcich našiel náhodou na chodbe. Keď mu ponúkol hlavnú úlohu, stroho odmietol. Passer v momente vedel, že klope na správne dvere: „To sa mi páčilo, pretože sa bojím ľudí, ktorí chcú byť pred kamerou.“
Dokončený film musel vidieť, a videl, ako prvý programový riaditeľ Barrandova, ktorý mohol rozhodnúť o osude produktu. Režisér s Václavom Šaškom a Jaroslavom Papouškom, ďalším scenáristom, sedeli v miestnosti a sledovali reakcie počas sledovania. Kompetentní však veľký potenciál nevideli. „Tak sme tam sedeli, film bežal a nikto sa nezasmial. Ja som si povedal, že som si myslel, že sme spravili komédiu. Keď sa to skončilo, riaditeľ sa otočil, dlho na nás pozeral a povedal, že to je asi najnudnejší film, aký bol kedy natočený. Tak ja dúfam, že vy budete mať iný názor.“
Diváci, ktorí zaplnili sálu, mali iný názor. Buď to zapríčinil film sám osebe, alebo uveriteľný obraz minulej doby v kontraste so súčasnosťou. Posledná replika dokonca predpovedala úspech. „Ono to chvíľu trvá, ale je skutočne dobrý.“
Autor fotografie: Klaudia Šútorová
