Včera mal po dlhej dobe premiéru nový slovenský televízny film. V réžii Vlada Fishera a v produkcii spoločnosti JMB Film&TV a STV vznikla snímka Chuť leta určená pre celú rodinu. Aj keď sa to možno nezdá, televízne filmy sú veľmi dôležitou súčasťou kinematografie, a preto oživenie aj na tomto fronte (popri seriáloch a celovečerných filmoch) má svoj význam.
Celý deň som uvažoval nad tým, či zaradiť článok o tomto rodinnom filme do rubriky Recenzie alebo tu do Televízie. Na jednej strane by nebolo fér stavať televízne dielo oproti kinofilmom a zároveň sa môžem v tomto texte vyhnúť určitým náležitostiam recenzie.
O tomto projekte sa hovorilo už veľmi dávno, už za čias Richarda Rybníčka, vtedy mal ešte názov Brnkálky. Do výroby sa však dostal až v apríli minulého roka. Samotné nakrúcanie prebiehalo v auguste. V poslednom období sa stalo zvykom, že nové filmy sú pre producentov, či režisérov debutmi (inak to ani po dlhom období stagnácie nejde) a Chuť leta je v tomto smere výnimkou. Produkčná spoločnosť aj režisér mali pomerne bohaté skúsenosti. Od Vlada Fishera si najskôr budete pamätať Polčas rozpadu z konca roka 2007. Okrem toho už režíroval dve televízne filmy a dokonca aj prvý slovenský sitkom Duchovia. JMB Film&Tv produkovala už viacero slovenských, či českých snímok (spolumajiteľom spoločnosti je totiž aj Jíři Chlumský), napríklad Polčas rozpadu (Fisher je pre nich “dvorný režisér”), Konečná stanica, Tábor padlých žien, Na krásnom modrom Dunaji a iné.
Hovorí sa síce, že 90% úspechu je drina a teda aj tie skúsenosti, ale bez talentu to jednoducho nejde. To, čo poslalo tento film okamžite do kytek je scenár Magdalény Kmeťkovej. Snaha priblížiť sa dnešnej dobe je síce chvályhodná, ale treba poznať mieru. Kde na Slovenskom vidieku ste videli deti trénovať baseball? A aby ich trénerom bol kňaz? Hmm… Ale nebudme taký puntičkársky. Máme tu totiž aj slabé dialógy (občas až príliš), emocionálnu povrchnosť, nesúrodosť a kopec zbytočností. V kontexte iných slovenských filmov je nutné pripomenúť, že tie scenáre nám stále nejdú. Jednoznačne najslabšia časť slovenskej kinematografie.
V druhej vlne na vás udrú herecké výkony. Cez štandardnú Annu Javorkovú (babka), ktorej scenár nedal veľa možností, cez veľmi príjemných detských hercov (či skôr nehercov) až k postave, ktorá mala rozhodne na viac. Ide o staršieho z dvojice bratov, Jakuba, v podaní Daniela Fishera. Hrôza, zdes a sklamanie. No, možno trochu preháňam, ale tak slabý výkon som už dávno nevidel. Mal som dokonca pocit, že to pochopili aj tvorcovia a jeho postavu odsunuli v priebehu nakrúcania nabok, lebo jej potenciál je zrejmý (ak ho ani pôvodne nechceli využiť, opäť sa dostávame k scenáru).
Poďme už radšej ku kladom. Áno, aj tie tu sú. Ako som už spomenul, príjemne prekvapili malí herci. Ich výkony boli nenútené, prirodzené a uveriteľné. Svoj talent ukázal najmä Tomáš Kladný v postave postihnutého Miša. Z neho by snáď niečo mohlo vyrásť. Páčilo sa mi čiastočne aj technické prevedenie filmu. Zvuk a kamera by síce o niečo lepšie byť mohli, ale bolo to v rámci „normy“. Oslovila ma najmä farebnosť obrazu. V mnohých našich filmoch je taká zastaraná až neprirodzená. Film má aj príjemnú atmosféru.
A tým by sme mohli aj skončiť. Nepopisoval som tu príbeh. Ten si ľahko nájdete na internete a v tejto súvislosti ma napadá ešte jedna poznámka. Neviem, čo to za ľudia majú na starosti prípravu anotácii k filmom do programu, ale mali by s nimi niečo urobiť. Na to, že o filmoch na Dvojke napíšu aj také veci, ktoré neklubového diváka odradia aj od (pre väčšiu masu) zaujímavého filmu som si už zvykol, ale spomenúť takmer celý dej, je už trochu veľa. Hlavne v situácii, keď vyvrcholenie príbehu ním vôbec nie je z pohľadu gradácie, atmosféry či hĺbky prežívania jednotlivých postáv.
