Mária Terézia

Takú širokú koprodukčnú spoluprácu v stredoeurópskom priestore sme za minimálne posledných 25 rokov nemali. Štyri verejnoprávne televízie – slovenská, česká, rakúska a maďarská – spoločne nakrútili dvojdielny televízny film Mária Terézia. Ambiciózny projekt hneď v niekoľkých ohľadoch vyvolal pomerne zmiešané reakcie. Jeho vznik je však pozitívnou udalosťou.

Ak som to zachytil správne, stálo to milión eur. Ak si to stanice podelili bratsky, tak to každú vyšlo pomerne zanedbateľný balík peňazí a získali za to produkt, ktorý by si samostatne dovoliť nemohli. Dúfam teda, že im to bude poučením aspoň v tomto a podobné spolupráce budú pokračovať. Už len v rovine historických tém toho máme vďaka rakúsko-uhorskej minulosti spoločné viac ako dosť a nemusí samozrejme ostať iba pri tom.

Všetky štyri televízie mali od Márie Terézie veľké očkávania. Snímka bola zatiaľ odpremiérovaná na Slovensku a v Rakúsku. ČT ju uvedie až na nový rok. Z pohľadu sledovanosti sa očakávania aspoň u nás určite naplnili.

Aká je však Mária Terézia ako film? Jedným slovom, rozporuplný. Mnohé môžeme pochváliť, najmä remeselné disciplíny ako réžia, kamera, strih a kostýmy. Iste, v mnohom je to konvenčné, ale je to prirodzená daň za širokú cieľovku, ktorej je snímka určená.. Keď si odmyslíme viaceré drobné nedostatky, či možno nevhodné obsadenie niektorých postáv, tak najväčšou slabinou celého projektu je scenár českej scenáristky Mirky Zlatníkovej. Práca na niekoľkých prevažne druhotriednych seriáloch jednoducho nie je dostatočná kvalifikácia na takýto projekt. Nech sa na mňa nehnevá.

Práve kvôli scenáru a určitej neujasnenosti, o čo nám vlastne ide (čo samozrejme nie je len chyba Zlatníkovej), ostáva z Márie Terézie zvláštny pocit. V prvej časti sa aj na úkor historickej vernosti film snaží mladú Rezi (Marie-Luise Stockinger) vykresliť ako schopnú a inteligentnú mladú ženu, ktorá má na to stať sa váženou vladárkou. Druhá epizóda to všetko zahadzuje a snaží sa ju vykresliť v prvom rade ako ženu, ktorá využíva svoju ženskosť na to, aby dostala komplikovanú situáciu pod kontrolu. Takže je to zrazu plné dvorných dám, bálov, koketovania a vzťahovej drámy.

Stáva sa tak z toho niečo, čo by sme čakali skôr na lacných komerčných televíziách. Rozhodne to nie je to, čo si môžeme predstaviť pod napĺňaním verejnoprávnej služby. Prvá časť je však celkom v poriadku a ukazuje slušný prísľub. Mária Terézia je vtedy ešte mladá a stále nebolo isté, či sa nakoniec ujme vlády. Jej najväčšou starosťou tak naozaj mohlo byť to, koho si vezme za muža. Vďaka viacerým postávam si to udržiava aj slušnú dynamiku a mnohí, najmä starší herci, sa zhostili svojich úloh veľmi dobre – v pamäti mi utkveli najmä Fritz Karl ako Terezin otec Karol VI. a Karl Markovics v role princa Eugena Savojského.

V druhej časti malo ísť vyslovene do tuhého. Mária Terézia sa ujíma vlády, ale väčšie európske mocnosti prakticky hneď otáčajú a nechcú jej nárok na trón podporovať. Začínajú sa vojny na viacerých frontoch, ale tým sa film v zásade nezaoberá. Miera zjednodušovania a ignorovania historických reálii v tomto bode pre mňa presiahla akceptovateľnú úroveň. A neobstojí ani častý argument, že nejde o dokument.

Druhou vecou je, že pri takejto širokej koprodukcii môže byť problém aj s tým, že jednotlivé krajiny majú svoju predstavu o jednotlivých historických udalostiach, a tak je niekedy jednoduchšie sa im vyhnúť, či ich spracovať len zjednodušene. Určité informácie tohto druhu prenikli aj ohľadom tejto produkcie, i keď týkali sa rakúskych námietok ohľadom vykreslenia Eugena Savojského. Po pozretí filmu si neviem predstaviť, čo im vadilo v pôvodnej verzii, lebo vadiť by im toho mohlo aj teraz dosť. Savojský tu totiž pôsobí ako priemerný palácový intrigán. V skutočnosti pritom išlo o výnimočného vojvodcu a diplomata, ktorý toho pre monarchiu urobil veľmi veľa. Karl Markovics ho však stvárnil naozaj zapamätateľne.

Zaujímavosťou je aj to, že na filme pracovala aj produkčná spoločnost Beta Film (vlastnená v Nemecku žijúcim Slovákom Jánom Mojtom), ktorá má na konte okrem množstva iných projektov aj dve najväčšie európske televízne koprodukcie – minisérie Napoleón a novšiu Vojnu a mier. Know-how a rozsiahle skúsenosti teda v produkčnom tíme nechýbali. Treba si však uvedomiť, že napr. štvordielny Napoleón stál 25 miliónov eur, a mohol tak mať nielen tých najlepších tvorcov a hercov, ale aj bohatú výpravu.

A práve výprava v Marii Terézii takmer úplne absentuje. Celé sa to odohráva v podstate na jednom zámku a na jeho dvore. To snímke rád prepáčim, no scenár mohol priniesť kvalitnejšie dialógy a prepracovanejší psychologický vývoj postáv. Na konci dňa sú takmer všetky filmy aj tak o týchto veciach a na tom sa dalo zopracovať bez ohľadu na výšku skromného rozpočtu.

---