Koža, v ktorej žijem / La piel que habito, 2011 © Continental Film
Kinematografia, to nie sú iba ateliéry L. A. a zákutia Hollywoodu. Európska kinematografia sa síce s továrňou na sny nemôže rovnať čo-do kvantity, kvalitou ju ale neraz predbehne. To zahŕňa aj Španielov. Krajina preslávená býčími zápasmi, architektúrou Antonia Gaudího alebo maľbami Pabla Picassa každoročne zanecháva výraznú stopu v celuloidovom svete. Platí to aj pre triler. Aj v rámci tohto žánru kope iberský národ globálnu špičku. Tu je 10 dôkazov – titulov, ktorým by ste rozhodne mali dať šancu.
Matador, r. 1986 (réžia Pedro Almodóvar)
Jedným zo zlomových okamžikov kariéry tohto (možno aj najlepšieho) španielskeho režiséra vôbec je Matador. Ako mnoho iných majstrových zárezov, aj Matador sa dá opísať ako prepletená mozaika malebných charakterov. Hlavná linka sa točí okolo bývalého toreadora a súčasného toreadorského trénera Diega (Nacho Martinez). Medzi jeho žiakov patrí i horlivý a impulzívny mladík Angel (jedna z prelomových rolí Antonia Banderasa). Ten sa dopustí znásilnenia, na čo sa následne stáva taktiež hlavným podozrivým zo série zmiznutí mladých žien. Vyšetrujúcemu komisárovi (Eusebio Poncela) však niečo na celej veci nesedí…
Vágna premisa, ktorá klame telom, patrí medzi režisérove poznávacie prvky. Práve v Matadorovi ju Almodóvar po prvý (a zďaleka nie posledný) raz dotiahol takmer k dokonalosti. Kolektívny hlavný hrdina zložený z nejednoznačných, mnoho-vrstevnatých postáv vás postupným prepletaním ich vzťahov absolútne pohltí. Diváka odzbrojí najmä paradox, kedy sú všetci aktéri do istej miery bizarní, no napriek tomu neuveriteľne uveriteľní ako reálne osoby. Fenomenálnu jazdu podhubím ľudskej mysle a zvrátenosti, ktorú zbožňuje napr. aj Quentin Tarantino, odporúčam každému milovníkovi autorského filmu.
La ley del deseo, r. 1987 (réžia Pedro Almodóvar)
Almodóvar po druhýkrát, avšak zatiaľ, čo v predošlom kúsku bol zločin súčasťou úvodnej expozície, La ley del deseo (v preklade „Zákon túžby“) využíva inverznú metódu. Krvou a smrťou tu konflikt vrcholí. Úspešný režisér Pablo (Eusebio Poncela) miluje mladíka Juana (Miguel Molina). Juanove city však nie sú rovnako silné. Okrem patálií s láskou sa musí Pablo vysporiadať s Tinou (Carmen Maura), transsexuálnou sestrou, ktorá má svoje vlastné problémy – napríklad incestný vzťah s ich otcom. Takto nejako vyzerá opis typického Almodóvara. Šokuje už na papieri a diváka buďto naláka na pozretie, alebo ho rozhodne odradí.
Zákon túžby je výstižne zvolený názov, túžba je tu motorom deja. Almodóvar skúma, ako sa s ňou jednotlivé postavy – každá osobitá a jedinečná – vyrovnávajú, spracúvajú a následne nevyhnutne podliehajú všemocnej, spaľujúcej emócii. Túžia po rozkoši, láske, porozumení, pokoji… Tragické rozuzlenie je nevyhnutné. Kategória trileru sa môže zdať v úvode sporná, ale ako vravím – kultový Španiel je majstrom miešania žánrov. Mimochodom, aj tu sa objavuje Almodóvarov dvorný herec, Antonio Banderas – a je tu diabolsky geniálny!
Tesis / Diplomová práca, r. 1996 (réžia Alejandro Amenábar)
Študentka Ángela (Ana Torrent) pracuje na diplomovej práci týkajúcej sa násilia vo filmoch. Jedného dňa objaví svojho školiteľa mŕtveho. Umrel na infarkt, sledujúc film vypožičaný z univerzitnej filmotéky. Ángela impulzívne film odcudzí a spolu so svojským študentom kameramanstva Chemom (Fele Martínez) si ho pozrú. Je čoraz viac zrejmé, že tento snuff film (video mučenia a vraždy za účelom sexuálneho uspokojenia) nie je iba kúzlom trikov a efektov – je skutočný. Ángela s Chemom sa zaplietajú do siete krutosti a zhýralosti, z ktorej možno niet úniku.
Režisér Alejandro Amenábar nepracuje len s motívmi strachu, tajomna a neurčitého nebezpečenstva. Scenár kladie dôraz na postupný psychologický otras hlavnej postavy; pohráva sa s dualitou nepríjemnej situácie, v ktorej sa Ángela ocitá. Na jednej strane sú výjavy na videu hrozné, na druhej ju až akademicky fascinujú. Geniálnu atmosféru a nevyspytateľnosť snímky kompletizuje remeselná stránka. Najmä z kamery a jej hravého využívania kontrastu svetla a tmy vám bude tuhnúť krv v žilách. Vďaka presným hereckým výkonom Torrent, Martíneza a Eduarda Noriegu, ktorým sa nedá uprieť vzájomná chémia je Diplomová práca ideálnym adeptom na opakované pozretie.
Celda 211 / Cela 211 r. 2009 (réžia Daniel Monzón)
Svedomitý nováčik Juan (Alberto Ammann) berie svoju prácu väzenského dozorcu úplne vážne. Preto sa do ústavu na výkon trestu dostaví o deň skôr, aby sa zoznámil s novým pracovným prostredím. Nešťastná súhra náhod ho dostáva do pozície, kedy je nútený predstierať, že je jedným z väzňov. Ako udalosti naberajú spád, Juan zisťuje, že skupina odsúdených vzbúrencov pod vedením charizmatického, avšak prudkého Malamadreho (Luis Tosar) mu nie je tak nemysliteľne vzdialená, ako sa na prvý pohľad zdalo.
Hlavný zdroj sily Cely 211 tkvie v scenári Jorgeho Guerricaechevarríu a režiséra Daniela Monzóna. Dvojica tvorcov hrá s divákom i protagonistom krutú hru, ktorá je však realistickejšia, než by si to ktokoľvek z nás chcel priznať. Bezchybné stupňovanie napätia majú na starosti udalosti, ktoré zapríčiňujú zásadný prerod Juanovho charakteru. Nič nie je čierno-biele, ani zločin a trest. Cela 211 má v rukáve eso – mrazivú atmosféru, ktorá ruka v ruke s tvorcovskou nekompromisnosťou vťahuje diváka do diania, len aby ho v závere vypľula zdevastovaného a zdeštruovaného rovnako ako svoje postavy. Čerešničkou na torte je potom živočíšny výkon hviezdy španielskeho filmu Tosara. 110 minút už dávno nebolo tak adrenalínových a pritom psychologicky úderných.
La peil que habito / Kože, v ktorej žijem, r. 2011 (réžia Pedro Almodóvar)
Prvotriedny plastický chirurg Robert Ledgard (Antonio Banderas) vynájde po tragických životných skúsenostiach syntetickú kožu. Ako pokusného králika pri jej aplikácii používa ženu (Elena Anaya), ktorou je z nejasného dôvodu posadnutý.
Almodóvar do tretice – a opäť božsky geniálny. Zo súdku klasických almodóvarovských figúr a trópov vyťahuje triler klamanie telom a nejednoznačnosť charakterov a pritom umne balansuje na hrane romantiky, body horroru, i absurdnej komédie. Nechronologický rozprávačský štýl obohacuje už tak kvetnatú zápletku. Všetko, čo vidíte, môže byť už o pár scén inak, ako si to interpretujete. Napriek komplikovanosti deja si Almodóvar a spol. dávajú dobrý pozor, aby zo snímky nevznikol guláš. Každú linku ťahajú s citom nervového chirurga, každú postavu posúvajú vpred s obozretnosťou a genialitou šachového veľmajstra. Odzbrojujúcu kvalitu materiálu len podtrháva remeselná stránka, kde dominuje vťahujúca kamera. Skrátka špičkové dielo, ktoré bude vašu myseľ zamestnávať ešte dlho po dopozeraní.
El cuerpo, r. 2012 (réžia Oriol Paulo)
Oriol Paulo je taký španielsky M. Night Shyamalan (v tomto prípade rozhodne ten raný, než to s Indom začalo ísť z kopca). Jeho kúsky sa vyznačujú poriadne komplikovanými scenármi, ktoré sršia originalitou. Diváka Paulo mnohonásobne odzbrojuje i v El Cuerpo (v preklade „Telo“). Hlavnou premisou je zmiznutie tela z márnice. Onou nebohou je manželka Alexa (Hugo Silva). Ten je hlavným podozrivým z jej smrti, minimálne v očiach ostrieľaného detektíva Jaimeho (Jose Coronado).
Po prečítaní vyššie uvedeného majte na pamäti: o toto tu ani zďaleka nepôjde. A viac nebudem prezrádzať, čím menej o El Cuerpo viete, tým lepšie pre vás. Stačí, ak dodám, že ide o majstrovsky napísanú, zahranú a zrežírovanú nálož trileru a krimi, akú môžu Pyrenejskému polostrovu závidieť na celom svete, vrátane Hollywoodu. Schválne si skúste tipnúť pointu. Kľudne svoj tip v strede sledovania upravte – aj tak to neuhádnete.
La isla mínima / Mokrina, r. 2014 (réžia Alberto Rodríguez)
Dvaja detektívi (Javier Gutiérrez a Raúl Arévalo) prichádzajú na juh španielska. Andalúzska vlhkosť roku 1980 však neukrýva iba beštiálneho zabijaka. Nachádzame sa v období len 5 rokov po smrti generála Francisca Franka a páde vládnej diktatúry. Po nej mnoho občanov chvatne prezliekalo kabát a zúrivo zakopávalo hordy kostlivcov odpočívajúcich v skrini. Iné to nie je ani s našou hlavnou dvojkou, čo poskytuje výživnú dynamiku v ich vzájomnom vzťahu. Ako sa vyšetrovatelia dostávajú čoraz bližšie k vraždiacemu maniakovi, ponárajú sa stále hlbšie nie len do bažín doslovných. Tajomstvá vychádzajú na povrch, lži sa odhaľujú, mŕtvoly sa kopia. Ako dopadne tento hon na predátora, ktorý zďaleka nie je iba o rutinnom vyšetrovaní zločinu? Kto bude v závere schopný čeliť pravde a kto zvolí alibistické strkanie hlavy do piesku a nechá sa pohltiť blatom minulého režimu?
Máte radi antologický seriál Temný prípad (True Detective)? V takom prípade si užijete aj Mokrinu. S kultovou TV sériou HBO spája tento španielsky triler nie len zasadenie do krajov bažín a mokradí, ale i nekompromisná temnota scenára. O špičkových hereckých výkonoch nehovoriac. Najmä Gutiérrez je v koži chladného, tvrdého staršieho detektíva, u ktorého nikdy neviete, čo sa mu práve odohráva v hlave, neprekonateľný. Arévalo ako mladší z tandemu a možno i trochu naivný policajt s neochvejným zmyslom pre spravodlivosť s ním ale schopne drží krok.
Que Dios nos perdone, r. 2016 (réžia Rodrigo Sorogoyen)
Alfaro (Roberto Álamo) je typickým stelesnením drsného nositeľa odznaku. Jeho mohutná postava a horúca hlava zastrašia nejedného podozrivého alebo aj kolegu. Za to Velarde (Antonio de la Torre) je akoby druhá strana tejto tímovej mince: tichý, introvertný, pravdepodobne na autistickom spektre. Svoju fyzickú nedostatočnosť kompenzuje rozumom. Osve by krvilačného psychopata znásilňujúceho a masakrujúceho dôchodkyne pravdepodobne nikdy nedostali, no ani spolu to nebudú mať ľahké. Vyšetrovanie kazí nielen snaha dostať páchateľa čím skôr za mreže, ale aj neústupná a často nelogická byrokracia. Cena, ktorú obaja policajti prinesú za dolapenie madridského monštra, bude nesmierna.
Que Dios nos perdone (v preklade „Aký boh nám odpúšťa – Nech nám boh pomáha“) je ďalším zástupcom drsnej kriminálky. Podobne ako v Mokrine, aj režisér a scenárista Rodrigo Sorogoyen nám dáva k dispozícii nesúrodé duo detektívov, zvráteného sériového vraha a magické prostredie, tentoraz metropolu Španielska. Ťažko vytýčiť, čo je dominantou tohto poctivého kriminálneho trileru. Svoje tu zohráva premyslený scenár, sebaistá réžia aj herecké esá vo všetkých kľúčových rolách. A tá očarujúca a zároveň nepríjemná atmosféra sparného, dusného madridského leta!
Contratiempo, r. 2017 (réžia Oriol Paulo)
Noc. Hotelová izba. V nej mladý muž. Je viditeľne nervózny. V tom sa ozve klopanie. Mladý muž váhavo, no zároveň s ťažko skrývanou nedočkavosťou otvára. Nervozita poľavuje – je tu! Jeho strážny anjel, osoba, ktorá ho vyseká z najvážnejšieho problému jeho života. Týmto mladíkom je Adrián Doria (Mario Casas), úspešný podnikateľ obvinený z vraždy. Oným strážnym anjelom je elitná právnička Virginia Goodman (Ana Wagener). Chvíľková úľava sa v Adriánovom vnútri opäť mení na strach a neistotu po tom, čo ho Virginia začne rigorózne vypočúvať o udalostiach zločinu, z ktorého je obvinený. Má ísť o školenie na samotný súdny proces. Je tomu skutočne tak? Je Adrián vinný? A má právnické eso skutočne na zreteli klientovo blaho?
Ako sme ustanovili už pri El cuerpo, Oriol Paulo vám svojimi filmami dokáže poriadne zamotať hlavu. Ťažko povedať, či sa mu to viac darí vo vyššie uvedenom kúsku alebo tu s Contratiempo (v preklade „Prekážka“). Isté je, že hravosť a zvraty nepoľavujú ani v komornom trileri o zločine, pomste, a potrestaní vinníka – alebo zdanlivého vinníka? Herec Mario Casas je mladou hviezdou španielskeho filmu s talentom väčším ako celé Pyrenejské pohorie. Oproti nemu hrá ostrieľaná Wagener, čím dostávame šťavnaté herecké kreácie, ktoré podporujú dusnú atmosféru prehlbujúcu sa s každou premyslenou a organicky podanou replikou. Záver vám „odpáli dekel“, ako sa hovorí.
El bar, r. 2017 (réžia Álex de la Iglesia)
Záverom niečo trochu odľahčené. Do rutinného madridského baru vkročí mladá žena (Blanca Suárez). Potrebuje si rýchlo pred rande nabiť mobil. Po chvíľke zaznie výstrel. Zhrození zákazníci ako aj zamestnanci sú skrz presklený vchod svedkami zastrelenia práve vychádzajúceho muža. Ledva vyšiel z baru na ulicu, padol mŕtvy na chodník. Po chvíli úžasu sa odhodlá ďalší – opäť výstrel, akoby odnikiaľ, a zákazník to „má za sebou“. A čo viac – ulica je odrazu úplne vyľudnená. Čo sa to preboha deje? Ako si z kurióznou situáciou jednotliví účastníci poradia? Kto podľahne psychickému tlaku a kto prežije?
Iglesia sa rozhodol poňať zápletku humorne, pričom vsádza na typ vtipu, aký materiál ponúka – morbídny a čierny. Jeho kvalita sa nezaprie. Avšak scenár nezanedbáva ani vážnu rovinu. Postavy tu dosť nepekne umierajú a podliehajú šialenstvu. Nebezpečenstvo tkvie nielen vo fyzickom elemente, má vplyv aj na ich prežívanie. Zlatým klincom je postava a výkon Maria Casasa, ktorý tu hrá rolu v ostrom kontraste s jeho charakterom v Contratiempo. El bar je tak trochu zábava pre celú rodinu, ak ste trošku zvláštna rodina a dokážete sa baviť na celuloidovom utrpení rozmanitých postáv.
