Berlinale report

V chladných februárových dňoch si filmová obec vychutnala ďalší ročník jedného z najvýznamnejších festivalov na svete. Práve zavŕšené 62. pokračovanie MFF v Berlíne s príznačným názvom Berlinale prinieslo od 9. do 19. februára množstvo zaujímavých filmov, neopakovateľných zážitkov a najmä magickú atmosféru vytvorenú filmovými nadšencami, cinefilmi, ale i prostredím hlavného mesta Nemeckej spolkovej republiky.

Zo začiatku nebola prítomnosť prestížneho eventu badateľná, mesto mi pripadalo ako spiaca kráska, ale hneď stihlo zaujať. V zákulisí už všetko šliapalo ako švajčiarske hodinky a s pribúdajúcimi hodinami sa metropola prebúdzala z bezvedomia. Počet návštevníkov rapídne rástol, o čom svedčili aj neustále sa zväčšujúce rady nielen akreditovaných účastníkov, ale aj širokej verejnosti v epicentre festivalu na hlavnom námestí Potsdamer Platz, kde si mali možnosť od skorých ranných hodín prevziať vstupenky na podujatia. Dokonca sa našli aj vytrvalci, ktorí nocovali priamo na mieste a každé ráno sme vyhadzovali pomyselné blinkre pri ich obchádzaní. Všetci pilní ako včielky začali riešiť efektívne využitie času styčnými bodmi „čo?“, „kde?“ a „kedy?“. Každoročne bohatý program je rozdelený do troch hlavných línií: projekcie filmov, Európsky filmový trh (EFM) a vydestilovaná špecialita Berlinale – prednáškový Talent Campus.

Otrasné zvonenie budíka, úzke sedačky a súťažné menu

Tešiac sa na catering centra, s akreditačnou kartou na krku a vidinou svetových premiér i kultových filmov ruskej montážnej školy som sa aj ja vydával každé ráno po lístky. V spoločnosti toľkých filmom zaujatých ľudí a krásneho mesta vám vôbec neprekáža skoré vstávanie a neskoré chodenie do postele. Nemecká dôslednosť sa ukázala v plnej sile, keď za mohutného potlesku nastúpila vždy o pol deviatej enkláva zamestnancov na stanovištia, aby vyhoveli každej požiadavke návštevníka. Vo všeobecnosti má Berlinale bezproblémový systém akreditácie, vybavení ste ozaj za pár sekúnd – aj keď zopár drobných prešľapov by sa našlo.

Celkový počet filmov siahal tento rok k štyrom stovkám. Rozdelené boli do desiatich hlavných sekcií a pri takej kvantite musela byť selekcia veľmi dôsledná. Príbehy sa vychutnávali na takmer dvadsiatich lokalitách situovaných prevažne v širšom centre Berlína, ktoré zahŕňali dohromady cez 40 kinosál, divadiel a iných rajónov premietacieho charakteru. Pri dobrej orientácii v metre bol presun medzi nimi otázkou nanajvýš pol hodiny. Počiatočnými strediskami filmov z hlavnej súťažnej sekcie boli Berlinale Palast (hlavný červený koberec) a kinokomplex Cinemaxx, odkiaľ sa následne distribuovali do ďalších lokácií. Z nich najvýraznejšou bol Friedrichstadt-Palast, zvaný tiež Broadway Berlína, kde sa minulý rok konala aj projekcia Piny režiséra Wima Wendersa. Sála s takmer 2000 sedadlami, pompéznym nádychom divadla a hrozne stiesneným životným priestorom bola najčastejším miestom, kde som zakotvil, keďže lístky do Berlinale Palast boli pre moju študentskú akreditáciu nedosiahnuteľné. No tu sa ukázala výhoda porekadla „trpezlivosť ruže prináša“, pretože do sál sa dalo pri dlhšom stepovaní dostať aj na festivalovú kartu a milý úsmev.

Silná katarzia sa dala prežiť na dlhom a zo začiatku chaotickom, ale emočne neprepálenom filme Stephena Daldryho Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko. Snímka bola ale zo súťaže vyradená, pretože sa predtým už premietala v Toronte. Filmy z tejto sekcie som dosť podozrieval z extrémnej dĺžky – tak to bolo v prípade Daldryho aj v prípade filmu The Flowers of War od režiséra Zhanga Yimoua. Veľmi vtipná konverzačka Billyho B. Thorntona Jayne Mansfield’s Car zaujala paletou postavičiek dvoch rodín, ktoré sa stretávajú za špeciálnych okolností a narážajú na kultúrne rozdiely. Medzi ďalšie zaujímavé projekty patrili portugalské Tabu (cena za špecifický prínos do kinematografie a cena kritikov), oplývajúce krásnymi kamerovými montážami a film s pozitívnym záporákom – únoscom, francúzsky A moi suele.

Drvivú vačšinu filmov, ktoré boli ocenené, som paradoxne nevidel, buď kvôli nestíhaniu alebo vlastnej ignorancii. Tým pádom mi ušla napríklad Zlatým medveďom ocenená dokudráma Cesare Deve Morire, ktorá je adaptáciou Shakespearovho Julia Caesara väzňami rímskeho nápravného ústavu Rebibbia, alebo mnohými ospevovaný čierny kôň súťaže Barbara, ktorý nakoniec vyhral cenu za najlepšiu réžiu. U medzinárodnej poroty v zložení zvučných mien ako Francois Ozon, Mike Leigh, Charlotte Gainsbourg, či Jake Gyllenhaal sa stal víťazom na body dánsky A Royal Affair, ktorý si odniesol Strieborných medveďov za najlepšieho herca a scenár.

Natrieskaná špeciálna sekcia a „montážny“ zážitok

Snímky, ktoré nedostali možnosť zabojovať o ceny alebo boli skrátka niečím zaujímavé, sa objavili pod záštitou Berlinale Special a venovaná im bola väčšinou jedna či dve projekcie. Viaceré hviezdy, ktoré sa na tomto ročníku objavili, mali filmy prezentované práve tu, či už herecky, režijne alebo v zastúpení producenta. Hlavná megastar festivalu, Meryl Streep, sa objavila v biografii Margaret Thatcher s názvom Železná Lady. Mimo toho si herečka odniesla aj medveďa za celoživotné dielo a bolo jej venované retrospektívna Hommage, kde sa objavili klasiky ako Kramerová vs. Kramer, Sofiina voľba či Eastwoodove Madisonské mosty. V depresívnom Young Adult od Jasona Reitmana sa objavila oscarová Charlize Theron a taký Keanu Reeves, o ktorom ešte padne zopár slov, si priniesol so sebou dokument Side by Side, v ktorom spovedá známe osobnosti filmového sveta a zisťuje ich názory na momentálnu situáciu, v ktorej digitálna a analógová tvorba existujú bok po boku. Kevin Macdonald (Posledný škótsky kráľ, Pád do ticha) osobne predstavil unikátnu svetovú premiéru o kráľovi reggae, Bobovi Marleym, ktorá zožala veľký applauz a to, že na dokument má vskutku dlhú minutáž, má svoje opodstatnenie a bude to zahrnuté v recenzii, ktorú vydáme v nasledujúcich dňoch.

Čo sa dĺžky týka, absolútnym víťazom sa stala dokumentárna sonda do análov filmu – The Story of Film: An Odyssey. Tento 900 minútový seriál Marka Cousinsa sa objavil dvojblokovo v záverečných dňoch. Úprimne, stráviť dvakrát sedem a pol hodiny v kine sa mi zdalo riadne na palicu, ale podľa ohlasov sa náučnú formu histórie nášho obľúbeného média oplatí vidieť. O tom, že o režijný debut Angeliny Jolie In the Land of Blood and Honey bude enormný záujem sme sa presvedčili aj my, keď sa nám lístky neušli napriek skorému vstávaniu. Panenský zážitok čistého nemého filmu bolo možné prežiť pri Ejzenštejnovom Októbri, prezentovanom s dvojitou silou – v priestoroch spomínaného Friedrichstadt-Palast a v sprievode živého orchestra. A práve v retrospektívnej časti bol kladený veľký dôraz na filmy ruskej medzivojnovej avantgardy, najmä od tvorcu Októbra, ďalej od Kulešova, Ozepa a Barneta, z ktorých väčšina sa v Nemecku predtým nikdy neobjavila a vidieť ich dnes je rarita.

Keď ide o sex a peniaze

Otvárací film festivalu, Farewell My Queen, udal podľa slov riaditeľa Dietera Kosslicka jeho celkový nádych, vraviac, že filmové umenie nie je iba o príbehu a prostredí, ale hlavne o ľudských charakteroch. Celoplošne bolo spoločnou témou a cieľom vybraných snímok priblíženie relatívne neznámych regiónov ako sú Filipíny (Captive), Čína (White deer plain) alebo Senegal (Aujourd’hui) so svojimi problémami, osudmi a špecifikami. K tomuto konceptu sa pridávala silná druhá línia v podobe filmov so sexuálnou a vzťahovou tematikou, ktorá najvýraznejšie vypovedala o sile ľudského charakteru. Tým sa stala celková paleta výberu značne členitou a mnoho návštevníkov bolo obozretných. Viacerí, s ktorými sme prišli do styku, stratili dôveru v sekciu Panorama už v prvých dňoch. Tá spolu s Forum-om tvorila jadro nezávislého a artového prúdu, čím koncentrovali najsilnejšie myšlienky a generačnokultúrne rozdiely. Z tohto pohľadu boli výrazné snímky L’Áge atomigue, Mommy Is Coming a srbská Parada, ktorá sa zrejme objaví aj v našich kinách. Takisto holandský Hemel zabŕdol do témy o dievčati, ktoré odhaľuje svoju sexualitu a rieši vzťah k otcovi.

Japonsko malo zastúpenie na festivale hlavne filmami so silným podtextom minuloročnej nehody vo Fukušime (No Man’s Land a Nuclear Nation), ale takisto aj ukážkou vnímania nahoty – The End of Puberty. Spolu s ďalšími bojovali o ocenenie Teddy, ktoré udeľovala nezávislá porota, členkou ktorej bola aj Slovenka Monika Višniarová. Zo šablóny výrazne vyčnievala sci-fi paródia Iron Sky. Svojim námetom „Nacistov z Mesiaca“ sa vopred zaradila medzi najočakávanejšie snímky a u divákov síce zožala úspech, ale kritika ju neveriacky pochovala. Pochopiteľne, zástupcovia spoločností z filmového trhu ihneď zbystrili pozornosť, nakoľko pre diváka je to jasná voľba na odreagovanie.

Další spôsob trávenia času bol práve Európsky filmový market, na ktorý sa dalo dostať len cez akreditáciu. Keď som sa na ňom ocitol, bola mi celá symbióza filmu a biznisu vpichnutá pod kožu behom chvíle. Na troch poschodiach bolo rozmiestnených vyše 150 stánkov a kancelárií, poskytujúcich priestor pre producentské a distribučné firmy zo všetkých kútov sveta. O zastúpení slovenského filmu nielen na markete, ale i na festivale ako takom sme vás už informovali. (Článok si môžete prečítať tu.) Listovanie v katalógoch, rozpravy o perspektívach, množstvo odsledovaných trailerov či vytváranie pút v rušnej kaviarni na prízemí – to boli aktivity zaberajúce kvantum času, takže sa mi naskytla dilema, akým smerom sa budú uberať moje kroky. Pri zdravej selekcii sa dalo všetko ukočírovať v duchu hesla „z každého rožku trošku“. Oproti Martin-Gropius-Bau, kde sa odohrával market, sa nachádzalo centrum Berlinale Co-Production Market-u, kde sa dva a pol dňa hemžilo pol tisíca spoluprácechtivých producentov.

Pán Reeves, mám na vás otázku: „Červená alebo modrá pilulka?“

Vyššie načrtnutú dilemu živil prednáškami aj Talent Campus. Za päť dní ich bolo možné vidieť až dvadsať, no znova na úkor iného programu. Mnohé boli prístupné len pre jeho členov, mladých umelcov i ostrieľaných veteránov, ale na tých verejných sa objavili aj členovia našej výpravy. V ponuke boli totiž inšpiratívne myšlienky a know-how tvorby filmu, herectva i postprodukcie. Vo všeobecnosti platilo, že všetky festivalové zložky so sebou úzko spolupracovali a niektoré prednášky boli v spolupráci s jednou či dvoma filmovými sekciami. Keď ste si teda pozreli film, mohli ste počuť na prednáške zákulisné informácie o jeho výrobe. So svojimi skúsenosťami sa podelili Mike Leigh, režisér Werner Herzog, Juliette Binoche a aj tvorca Iron Sky Timo Vuorensola.

Zábavní Keanu Reeves a Mark Cousins nám obohatili obzory o návody, ako správne postupovať pri interview v súvislosti s ich dokumentmi. Debata o narácii s názvom Budovanie naračných svetov sa viedla v znamení komponovania príbehu do zložitých digitálnych svetov, ktoré majú svoje vlastné pravidlá a od počiatkov spektakulárnej kinematografie sa derú čoraz väčšmi dopredu. Andy MacDowell sa podelila o životné skúsenosti pri spolupráci na „pľaci“ a radila, aké dôležité je byť sebestačným. Priblíženie regiónov nebolo sprostredkované len filmami, ale aj skrz prednášku Ako vybudovať filmovú spoločnosť, oboznamujúc nás s exotikou nabitými trhni v Afrike a Karibiku. Dozvedieť sme sa mohli aj o distribučných praktikách, vhodnom načasovaní traileru alebo ako si ochrániť svoje práva.

Okrem festivalových povinností sa dalo samozrejme aj zabaviť. Ak ste boli tým sťastlivcom, čo mal prístup na VIP party samotných pozvaných hostí Berlinale, nemuseli ste riešiť, kde večer zakotvíte. Ak nie, v ponuke boli rôzne miestne kluby či už mainstreamového a undergroundového charakteru alebo kombinované. Jediným problémom bolo po vydarenej akcii ráno vstať. Taktiež spolu s historickými pamiatkami Berlína boli naporúdzi rôzne filmové rekvizity v Arkádii (filmové premietačky) a v múzeu filmu Filmhaus. Tam sa nachádza aj Kino Arsenal, miestna filmová škola, ktorá bola dejiskom premietania krátkych filmov sekcie Berlinale Shorts. Signatúra festivalu, makety medveďov, boli prítomné na každom rohu, čo sme samozrejme zneužili a párkrát sme sa s týmito červenými „peugeotmi“ vyfotili.

Vidieť Berlinale a zomrieť? To zaiste nie, i keď nad výrokom prezidenta Kennedyho „Ich bin ein Berliner“ som sa neraz zamyslel. Filmová komunita totiž vytvorila veľmi silnú atmosféru festivalu a ak niekedy budete mať možnosť účasti na tomto desaťdňovom evente, neváhajte. Dokáže vám dať nielen veľa zážitkov, ale i profesionálnych skúseností, či možnosť zúčastniť sa na zahraničných projektoch. Do samotného Berlína sa oplatí vrátiť aj mimo dní festivalu, s ním je však malebnejší.