Hanba (Shame) © 2011 ASFK
„Veľké festivaly sú veľmi nudné, najlepšie sú tie malé.“ Gyorgi Pálfi
Pobalený zamykám dom a miznem v diaľke. Najbližších sedem dní sa tu neukážem. Z vaku mi vyteká na litre festivalová atmosféra. Príjmam jednosmerný lístok na vlak a následne na to sa pohodlne usádzam v jeho útrobách. Cieľ cesty – kúpeľné mesto Piešťany. Vystupujem na stanici, prehadzujem spacák na druhé rameno a smerujem do centra. Kráčam za pohodovou atmosférou jedného z posledných „dobrodružstiev“ končiaceho sa leta. Mierim na MFF Cinematik 2012, baštu filmových našincov, mladých ľudí a cinefilov.
Cinematik si pripísal do análov tohto roku svoje siedme vydanie. Symbolické číslo sa podpísalo aj pod jeho špeciálnu sekciu, ktorej jednotlivé čriepky boli divákom prezentované vždy v nočných hodinách počas celého trvania festivalu. Symbolické preto, lebo tematická náplň sekcie sa niesla v znamení „iného“ westernu a sedmička je v tomto prípade odkaz na legendárnu žánrovku Sedem statočných. Tomu bol podriadený aj plagát podujatia, na ktorom sa chváli Clint Eastwood, že „strieľal“ ludí skôr, ako to začalo byť cool. Pri pohľade naň je však viditeľný vtipný dvojzmysel slova iný v symbolike fotoaparátu. Premietania sa uskutočnili ako inak v troch hlavných sálach: v Klube Mestského kultúrneho strediska, v kine Fontána a v Dome umenia. Popritom sa konali aj večerné akcie, vrátane čoraz ustálenejšej špeciality Secret Cinematik, v amfiteátri pri Dome umenia. Cinematik sa odlišuje najmä faktom, že na malom priestore ponúka širokú paletu filmových projekcií: tri dejiská sú prakticky pri sebe, Klub je od nich vzdialený približne 15 minút cesty. Takmer chirurgický časový harmonogram vytvára medzi jednotlivými filmami približne hodinové odmlky, ktoré sa dajú vhodne využiť na horlivé diskusie a zdieľanie názorov, čím ide o mimoriadne interaktívne intermezzo (na iných festivaloch je to skôr systém z filmu na film). A čo je najdôležitejšie – mnohé filmy sú veľmi kvalitného rázu, a menia tak komorný festival pre mladých na ukážkový zážitok pre fanúšikov filmu a miestnych obyvateľov.
I keď sa pýši, že je určený mladým, svoje si nájde aj starší divák, respektíve v projekciách klasických diel si má mladšie publikum možnosť rozšíriť svoje obzory. Ponúknutých bolo vyše sto rôznometrážnych filmov v 16 sekciách. V hlavnej súťažnej sekcii Meeting Point Europe si to rozdalo 10 európskych počinov minulého a súčasného roka o rovnomennú cenu, udeľovanú panelom Európskych filmových kritikov (Daniel Vadocký za Slovensko), pozostávajúcom zo sedemnástich odborníkov kinematografie. Taktiež mali diváci možnosť zvoliť víťaza z tejto ponuky a ten si odniesol Cenu divákov. Zástupcovia spoločnosti Film Europe zvolili víťaza spomedzi dokumentov v ustálenej kategórii Cinematik.doc a primátor usporiadateľského mesta Remo Cicutto vybral spomedzi všetkých filmov oboch sekcií korunovaného kráľa Ceny Primátora mesta Piešťany. Avšak ktoré z filmov to boli sa dozviete o pár riadkov nižšie, poďme totižto poporiadku.
Festival otvorila v piatok 7.septembra slovensko-česká tragikomédia Až do mesta Aš za prítomnosti čestnej riaditeľky Božidary Turzonovovej, ktorej pri príležitosti životného jubilea blahoželal samotný primátor mesta. Film režisérky Ivety Grófovej bol radený do kategórie Čo dom dal, z ktorej mali diváci možnosť vidieť ešte pred zahajovacím ceremoniálom prvý diel televízneho dokumentárneho seriálu Zbohom súdruhovia s podtitulom Omamnosť moci. Tele-dokument je dielom Andreja Nekrasova, režiséra, ktorého návštevníci festivalu poznajú z minulosti filmom Prípad Litvinenko. Zbohom súdruhovia ponúka omamný kukuč do histórie bývalého Sovietskeho zväzu, nie však v štýle vzostup-pád, ale od jeho vrcholu až po zánik (1975-1991). Seriál sa nakrúcal v dvanástich krajinách, vrátane Slovenska a projekcia na Cinematiku fungovala zčasti ako nábor divákov. Archívny materiál vhodne doplnený o komentáre samotných dejateľov a ľudí z epicentra „omamnosti“ si totiž budete môcť vychutnať v šiestich častiach aj na kanále slovenskej televízie. Dom ďalej ponúkol viacero krátkometrážnych snímok so zaujímavými témami: posledné dedinské kino (Kino Svet), slovenskí vojaci v Afganistane (V tieni pod Hindukúšom) či pud sebazáchovy (Posledný autobus). V rámci sekcie boli demonštrované aj študentské filmy slovenských vysokých škôl (VŠMU, UCM, AU).
V rámci hlavného zámeru, ústretovosti voči mladému publiku, v kombinácii s dopytom po dokumentárnych filmoch obsahovala Dokma: Mladí a politika štyri snímky. Obohnané boli mocnou kontroverziou: putinovská demokracia v Putinovom bozku, praktiky africkej diplomacie vo Veľvyslancovi, zázemím súčasného afrického punku, ktorý v minulosti bojoval aj proti apartheidu (Punk v Afrike) a takmer nezlúčitelnou kombináciou izraelského Araba (Ameer dostal pušku). Ako som spomínal, dokumenty sú na Cinematiku aj v jednej z hlavných súťažných sekcií. Festival ako vôbec jediný uďeluje ocenenie pre tie slovenské. Cinematik.doc mal v ponuke obdobne ako Dokma štyri kusy. Poväčšinou išlo o diela zdatných matadorov, jediným debutom bolo putovanie štyroch Sloveniek z Lúrd do Santiaga de Compostela v Španielsku. Práve tento debut Pauly Siskovej …Myslím, že sa nevrátim ocenil primátor mesta. Sekciu však vyhrali Zvonky šťastia dua režisérov Marek Sulík a Jana Bučková, ktoré mali valný ohlas už v júni na ArtFilm Feste. Zaujali výberom (ne)hercov, vtipným zázením, ale aj samotným príbehom, v ktorom sa rómovia Roman a jeho sesternica Mariena rozhodnú nakrútiť videoklip k piesni Zvonky šťastia svojich obľúbených spevákov Karla Gotta a Dary Rolins. Najmä odľahčený humor a precízne spracovanie porazili Pavla Barábaša, ktorý vyrozprával Príbehy Tatranských štítov. Ponúkol nádherné zábery známych vrchov (Gerlach, Kriváň, Ľadový štít a iné) a tie obostrel doslova dychberúcimi story z dávnej či nedávnej histórie. Nakoniec si vzala režisérka Zuzana Piussi na mušku súdny aparát našej krajiny a jeho politické machinácie vyobrazuje ako Nemoc tretej moci.
Slovo retrospektíva sa nesie v znamení obzretia za dávnymi časmi kinematografie, ktorých fragmenty však stále rezonujú v povedomí filmárskej obce. Na festivaloch si pri nej prídu zväčša na chuť staršie ročníky, či stúpenci špecifickej žánrovej kinematografie, no mladé publikum sa môže tiež čo to priučiť. Cinematik vzdal hold francúzskemu filmu noir v sekcii s podtitulom Poetika zločinu. Krajne vyhradený žáner má na svedomí viacero kriminálnych filmov so silnými a divákovi (samozrejme) sympatickými záporákmi, ktorých si treba svojim spôsobom obľúbiť. Paleta filmov však bola vystavaná ako defilé rôznych autorských postupov a prístupov k tomuto žánru v období rokov 1954 až 1981. Osem snímok predostrelo film noir v rôznych podobách, spracovaniach a samozrejme katarziách, majúc však spoločný motív zločinu. V Nesiahajte mi na prachy Jacquesa Beckera a v Bobovi Hazardérovi Jeana-Pierre Melvilla z 50ych rokov sa príbehy hemžia okolo posledných lúpeží ústredných postáv (tzv. carpe film – odnož francúzskeho filmu toho obdobia). V Beckerovom filme hrala okrem znovužiariaceho Jeana Gabina aj Jeanne Moreau, ktorá pár rokov na to predviedla nesporné herecké kvality v kultovom Výťahu na popravisko.
Stredobodom pozornosti sa aj pre mňa stal Jean-Pierre Melville, od ktorého boli k dispozícii dohromady tri filmy. Druhým bol čiernobiely Udavač, pretkaný množstvom postáv a dejotvorných udalostí, správne zakombinovaný a kriminálne vyhrotený, tak ako sa na noir patrí. Plus bonus navyše, Jean-Paul Belmondo. Unikátnu lúpež (síce s kinematografickým odkazom) vykonal Alain Delon v Osudovom kruhu, v kontexte festivalu treťom a z hľadiska režisérovej filmografie predposlednom snímku. Melville sa nechal počuť, že jeho cieľom je vytvoriť čiernobiely film vo farbe. A tým je práve tento, síce so zdĺhavejším prológom, ale zdravým dávkovaním príbehu. Klasická premisa čerstvo prepusteného väzňa Coreyho, ktorý sa dostáva do lúpežných koľají spolu s Vogelom, trestancom na úteku, je zaujímavá režisérovým umom. Tiché pasáže vnárajú diváka priamo do epicentra udalostí a napätie je vygradované priam Hitchcockovským spôsobom. Niet divu, stará škola sa nezaprie. Sklamanie vo mne však evokoval Godardov Alphaville, ťažkopádne lavírujúci na hranici nudy a novovlnnej sviežosti. Udivujúc vzhľadom na svoj žáner (sci-fi noir) inklinuje skôr k nezáživnosti. Sekcia ako celok bola aj stredobodom pozornosti knižnej publikácie Film Noir, ktorá sa dala zakúpiť v akreditačnom centre. Trend publikácií započal minulý rok, keď bola k dispozícii podobná kniha o tvorbe Jacquesa Audiarda.
Francúzsky film však nebol zastúpený len noir-om, ale aj filmami, ktoré ho nasledovali v ďalších dekádach. Nie však vyhradene žánrovo, ale skôr autorsky. Sekcia Rešpekt ponúkla na moje potešenie kompletnú zbierku celovečerných filmov režiséra Leosa Caraxa. Excentrická filmárčina, podmanivé prostredie, dvorný herec Denis Lavant, osudová láska (lamour fou) ako nosná téma a vzdávanie pocty Paríži a bohatej histórii francúzskeho filmu. To sú prvky, ktoré sa striedajú v Caraxovom štýle a budú predmetom bližšieho skúmania pripravovaného profilu tohto „zázračného dieťaťa“ na našom webe. Avšak zo spomínaných intermezz medzi festivalovými projekciami je badať, že svojou poetikou zaujal viacerých návštevníkov. Z trilógie filmov Keď chlapec stretne dievča, Zlá krv a Milenci z Pont-Neuf ma najviac zaujal stredný film, rozširujúc Caraxovu symboliku o kamerové hry a prehĺbenie tematickej základne. Ďalej však vo filme Pola X prezentoval kontroverziu, ktorá výslednou podobou pôsobila tak chaotickým dojmom, že až odrádzala. Navyše je absencia herca Denisa Lavanta v tomto filme markantná. Poviedkový film Tokio! sa už v Caraxovej časti odpútava od nosnej témy a transoformuje sa do absurdných polôh o pozícii človeka v súčasnej spoločnosti. Postava netvora Merde (v preklade Hovno) je však akýmsi nepriamym prepojom s posledným počinom režiséra, Holy Motors, ktorý spolu s filmom Drive uzatvárali Cinematik (mimo reprojekcií víťazných snímok). Film taktiež znamená aj plnohodnotný návrat Lavanta, no nielen ako Merde, ale rovno v jedenástich úlohách so spoločným menovateľom v podobe mysteriózneho pána Oscara.
Zázrak minulého roka, Drive Nicolasa Winding Refna bol ozdobou sekcie Kinema Choice. Tá je už tradične zameraná na vyzdvihnutie výnimočných titulov, ktorým sa však v širšej verejnosti nedostalo až takej odozvy, akú by si zaslúžili. Popri drajve sa obajvil aj pomerne známy zástupca iránskej kinematografie – Rozchod Nadira a Simin. Film s precíznou réžiou, mimoriadne kvalitným scenárom a správnym uchytením ľudskej povahy v neľahkej situácii a drsnom spoločenskom zriadení bol jedným z piatich snímok tejto sprievodnej kategórie. Priaznivé ohlasy zanechali v divákoch Le Havre fínskeho festivalmaniaka Akiho Kaurismakiho a aj roztomilo vtipný Wes Anderson a jeho Až vyjde mesiac. Film, v ktorom sa objavili aj hviezdy Bruce Willis a Edward Norton naozaj odľahčil atmosféru, valiacu sa na divákov z toho kvanta ťažkých filmov.
Festivalová atmosféra je totiž viacvrstvová záležitosť. Na jednej strane tu máme filmy, ktoré ráz podujatia mnohokrát pasuje do pozície ťažko stráviteľných, na druhom brehu tie, ktoré prostredie naopak mierne uvoľňujú. To je prípad ako Andersonovho filmu, tak aj vlajkovej lode celého festivalu – spomenutej sekcie Za hranicou kultu: Western inak. Žáner, ktorý stagnuje už veľmi dlhú dobu je demonštrovaný zhlukom filmov, ľahko označiteľných ako neo-western. Majú prvky klasického westernu, spájajú sa však napríklad s horrorom (Hnev duší), či sci-fi. Kovbojov vystriedali moderní zločinci s autami, palebným arzenálom a minimom morálky. Sobotňajšia projekcia troch filmov s podtitulom Eastern & Country Noc priniesla japonského Nemilostrdného strelca, kde si zahral aj Quentin Tarantino a podtrhol tak silný béčkový zážitok. Ďalším filmov bola kórejská variácia na azda najlepší spaghetti-western histórie – Dobrý, zlý a škaredý, no s posledným prívlastkom zameneným za divný. A nasledoval sci-fi western Serenity od Jossa Whedona, ktorého si pozreli len diváci pradepodobne trpiaci insomniou. Mimo toho sa tu objavil aj režijný počin Tommyho Lee Jonesa Tri Pohreby, melancholická ukážka súčasného amerického westernu coenovského rázu, alebo Oscarom ocenený animovaný western Rango od Gore Verbinskeho.
Nováčikom sa stal výber spoločnosti Film Europe. Unikátom sa stala zreštaurovaná, ručne kolorovaná kópia Meliésovej Cesty na Mesiac, ktorú sprevádzal aj dokument Neobyčajná cesta, mapujúci vyše 100 ročnú púť tohto významného dielka. Film Kuma sme spomínali už v súvislosti s júnovým ArtFilmom. Veľmi zaujímavými sa zdali byť technológiou ladené filmy Bajkonur a Zabudnutá krajina, prvý o príbehu z okolia rovnomennej vesmírnej stanice, druhý s odkazom na haváriu v Černobyľskej jadrovej elektrárni, no moje oko ich nezhliadlo. Zakladateľ magazínu Kinema.sk a jeden z organizátorov Cinematiku, Peter Konečný, zaštítil sekciu Zakázané filmy, ku ktorej patrila aj prednáška Môže byť návšteva kina škodlivá?. Po nej nasledovala projekcia kontroverzného Vyháňača diabla, známeho protestami voči jeho premietaniu, negatívnymi ohlasmi zo strany cirkvi (vo filme sú brutálne scény s katolíckou tematikou – napríklad masturbovanie krucifixom) a množstvom súdnych pojednávaní. Prístupnosť takýchto filmov bola predmetom prednášky a samotná škodlivosť diania na plátne bombardovala Olivera Stonea a jeho film Takí normálni zabijaci, ktorý si tiež vytrpel svoje, než sa ustanovilo, že nemá vplyv na divákov (tých psychicky zdravých). Tretím zakázaným filmom bola Kubrickova Lolita, veľmi známa adaptácia Nabokova, no vzhľadom na prudérnu spoločnosť a obdobiu, v ktorej vznikla, mala takisto problémy s uvedením.
Z aktuálnej ponuky medzinárodného spoločenstva distribučných spoločností Eye on Films vybral Cinematik štyri snímky. Platforma sa zaoberá prvými a druhými filmami režisérov, podobne ako je tomu na bratislavskom filmovom festivale. Noc číslo jedna, debut kanaďanky Anne Émond je v popise detailnou štúdiou vzťahu na jednu noc. Film sa po úvodnej sekvencii, v ktorej práve zoznámený pár Clara a Nikolaj spolu strávi noc, posúva do hlbších psychologických pochodov jednotlivých postáv a toho, čo si na vzťahovej a sexuálnej úrovni stihli za život prežiť. Avšak na povrch vyplavuje len negatívne stránky života a vzťahovej problematiky. Nasmerováva diváka tak do miernej depresie, z ktorej ho však dostáva nie príliš pútavá formálna stránka filmu. Oko filmu ponúklo aj debut Rafaela Lewandovskeho Krt a z neskorších debát som dostal viaceré odporúčania na tento poľský film.
Zopár filmov z hlavnej sekcie Meeting Point Europe si už diváci mali možnosť vychutnať ako na predošlých festivaloch (Musíme si pohovoriť o Kevinovi) tak aj v kinách (The Artist, Carnage, Jeden musí z kola von). Carnage sa stal nakoniec filmom, ktorý najviac oslovil divákov a vďaka tomu vyhral Cenu divákov. Štyria herci, jeden byt, za oknom plagát New Yorku a na režisérskej stoličke Roman Polanski. Prepieranie starých záležitostí dvoch manželských párov, ktoré začne relatívne nevinnou bitkou ich ratolestí je bránicovou zábavou. Vtipné sú najmä mini scénky, v ktorých protagonisti vytvárajú dočasné aliancie, založené na aktuálnom argumente, na čo ich zdanlivý partner nekompromisne „bodne“ do chrbta. The Artist bol zvolený porotou za víťaza tejto sekcie, i keď osobne to mohlo dopadnúť aj menej prekvapivo a viac nekomerčne. Kandidátov by bolo hneď niekoľko. Hanba od Stevea McQueena, Koža v ktorej žijem Pedra Almodóvara alebo Chlapec na bicykli bratov Dardennovcov.
Hanba sa točí okolo sexuálneho života zrelého tridsiatnika Brandona, ktorému začne prerastať cez hlavu. Michael Fassbender sa mimo iných filmov tohto roka aj tu ukázal v tom najlepšom hereckom svetle. McQueen servíruje pôsobivú drámu s množstvom skvelých záberov (beh, sexuálne hrátky, zrkadlové odrazy) a realistickým portrétom muža bez hlbšieho emočného zázemia, ktorému nie je cudzí akýkoľvek fyzický úlet, homosexualitu nevynímajúc. V porovnaní s jeho predošlou snímkou Hlad ide o iný pohľad na súčasnú spoločnosť. Pohľad na postavu plnú cynizmu a vnútornej prázdnosti, utiekajúcu sa k zvieracím pudom, napriek svojmu spoločenskému statusu. V pôsobení postavy na diváka za Fassbenderom nezaostával Antonio Banderas. Progress jeho Roberta, plastického chirurga, sledovali diváci v Almodóvarom filme so zatajeným dychom a premenu jeho domáceho väzňa ešte markantnejšie. A že zlo sa človeku nevypláca, ba čo viac, vráti časom silnejšiu facku sa presvedčil Cyrill, sirota z filmu Dardennovcov.
Cinematik sa skončil vo štvtok, 13. septembra projekciami víťazných filmov The Artist a …Myslím, že sa nevrátim. Zanechal za sebou kopec skvelých zážitkov, či s ľuďmi alebo filmami. Sprievodné podujatia trvali častokrát skutočne až do rána. Zmes fanúšikovskej základne filmu, kvalitných projekcií a priíjemného prostredia robia zo Cinematiku na miestne pomery veľmi vhodnú voľbu pri výbere klinca do rakvy leta. Organizátorom sa treba vrelo poďakovať za zvládnutie akcie, napriek občasným technickým problémom, ale to už patrí k tomu. Tešíme sa na ďalší ročník a ja si idem po spiatočný lístok na vlak späť do bežnej reality.
