Dokument Tretí koniec palice
Ťažká, ale krásna sonda

„Film je venovaný všetkým, ktorým nie je ľahostajný osud ostatných, ktorí hľadajú cestu ku spojeniu, nie k rozdeleniu, ktorí myslia viac na druhých než na seba, ktorí viac dávajú, než berú, nesúdia, ale snažia sa pochopiť druhých.“ – Juraj Baláž

Najlepší z krajín V4

Dokument s nevšedným názvom Tretí koniec palice približuje mozaiku štyroch príbehov ľudí pochádzajúcich a žijúcich v rómskych osadách na východe Slovenska. Za svoju úprimnú výpoveď o krehkosti ľudského života si na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov JI.hlava 2023 vyslúžil cenu za Najlepší film z višehradského regiónu.

Vďaka spolupráci s rómskym etnikom a tvorbe uvedeného projektu si producent snímky Juraj Baláž uvedomil, aký hodnotný je jeho vlastný život. Veci, ktoré pred tým vnímal ako samozrejmé, si dnes váži oveľa viac. Na všetkých protagonistoch, ktorých do filmu Tretí koniec palice tvorivý štáb na čele s režisérom Jarom Vojtekom vybral, si tento producent cení najmä ich lásku k najbližším: „Dojalo ma najmä ich odhodlanie prežiť za akýchkoľvek životných podmienok,“ opisuje svoju skúsenosť s Rómami počas práce na ocenenej novinke, ktorú si diváci začiatkom apríla tohto roku mohli pozrieť v premiére na Dvojke. Medzitým však už stihla uzrieť svetlo sveta v živej diskusii za účasti účinkujúcich, štábu a publika aj v niektorých českých a slovenských kinách.

Motivuje k myšlienke nevzdávať sa a vzájomnému súcitu

Juraj Baláž odkrýva dej úspešného dokumentu, keď hovorí, že: „V štyroch poviedkach pod názvom List, Sestry, Cesta, Modlitba snímka rozpráva štyri príbehy. Najprv ide o cestu protagonistu Jara. Ten už ako desaťročný prišiel o nohu, viac ako 35 rokov nesie svoj život na starých drevených barlách. Túži len po jednom – starom invalidnom vozíku. Okrem toho štyri roky žije aj s rodinou bez elektriny v neľudských podmienkach, pár kilometrov od mesta Spišská Nová Ves, v osade Zabijanec v Rudňanoch, keď sa píše rok 2023.“ Nasleduje zobrazenie života Dávida, Adriána a Dominika, ktorí sa cítia viac ženami než mužmi.

Tvorcovia zdôrazňujú inakosť v rómskej osade Richnava. Producent hovorí, že „Prostredníctvom starkej Jarky, ktorá nadovšetko miluje svojho 14-ročného vnuka Maroša, dokument ukazuje spôsoby, ako sa mu snaží pomôcť v jeho neľahkej zdravotnej situácii. Chlapec sa totiž narodil bez konečníka, babka s ním rok čo rok absolvuje vyšetrenia v Prahe s nádejou, že ho budú onedlho operovať.“ Je tu aj svedectvo Emila, bývalého alkoholika. Sedel i vo väzení, hovorí, že Boh ho zmenil a ukázal mu krajšiu cestu, ako kráčať životom. Zrkadlo mu nastavuje jeho 20-ročný syn, ktorý je presne ako on v mladých rokoch. Nepracuje, zanedbáva rodinu a všetky peniaze, ktoré dostane, minie na alkohol. Emil vie, že slovom nič nezmôže, tak sa mu snaží byť príkladom, ozrejmuje celú dejovú líniu a hlavný motív filmu Tretí koniec palice jeho producent Juraj Baláž.

„Štáb mal výborný priateľský a prajný prístup ku mne i ku vnukovi Maroškovi. Prvý raz ma oslovili prostredníctvom telefonátu a následne sme sa stretli všetci spoločne v meste. Sadli sme si von, aby okolie videlo, že Rómka sedí za stolom s bielymi chlapmi a pije s nimi kávičku,“ opisuje svoje dojmy z prístupu tvorcov babka Jarka, ktorej príbeh je v dokumente tretí v poradí. „Keď som filmárom svoj životný príbeh rozprávala prvý raz, neprerušili ma. Ostali z neho ohromení a len ma počúvali. Pán režisér Jaro Vojtek mi v závere nášho stretnutia povedal, že mu svojou výrečnosťou pripomínam pani Kolníkovú. (zosnulá členka Radošinského naivného divadla, pozn. redakcie). Nechcelo sa mu veriť, že práve ja prežívam so svojim vnúčikom takú náročnú životnú etapu. Páčilo sa mi, že mi nikto z filmárov nedal najavo, že som iná ako oni, že som Rómka. Do ničoho ma na pľaci, ako sa hovorí, netlačili. Nebol napísaný ani scenár, akurát mi tvorcovia povedali, aby som dala zo seba von to, čo som počas spoločného života s Maroškom prežívala. Scenár som im spravila ja sama. Hrala som totiž samu seba,“ vysvetľuje jedna z hlavných postáv dokumentu svoj zážitok z produkcie filmu Tretí koniec palice.
Stvárnila samu seba, čo pri tom prežívala?

Babka Jarka chce priniesť svetu posolstvo o tom, že aj Rómky sa vedia o svojich najbližších vzorne starať. Záleží im totiž na potomstve, či už je zdravé, alebo má hendikep. Počas nakrúcania vôbec nič nehrala, len ukazovala svoje pravé ja. „Počas filmovania som otvárala staré rany, všetko to, čo ma tlačilo na srdiečku. Padla som už mnohokrát na kolená. Zažívala som chvíle, kedy som sa chcela vzdať starostlivosti o Maroška, keďže to bolo mnohokrát náročné, hlavne po psychickej stránke. No zakaždým, keď som sa pozrela na svojho vnuka, do jeho čiernych očí a tváre, ktorej úsmev zdobia lícne jamôčky, povedala som si, že pokiaľ budem na tomto svete, musím sa postarať o jeho zdravie. On je pre mňa kyslík, ktorý dýcham, moje srdce bije pre neho. Chcem ho nejakým spôsobom postaviť na nohy, aby sa zaradil do našej spoločnosti. Ak raz budem na druhom svete, budem rada, keď mi prinesie na hrob kvety a povie, BABKA ĎAKUJEM TI! Dobrá správa ale je, že už asi deväťdesiat percent boja máme vyhratého, tak už len potiahnuť tých desať percent. Prvých deväť dní po každej jednej Maroškovej operácií je najhorších, on vtedy nič neje, nepije a stále vracia. Nerobí mu totiž dobre narkóza, ale my to nevzdáme. Musíme kráčať ďalej a bez boja to nejde.“

Jarka Kotlárová, čiže predstaviteľka Maroškovej starkej z lokality Hájik v okrese Spišská Nová Ves hovorí, že už dávnejšie, v čase mladosti, v sebe niesla túžbu zahrať si vo filme. Nakoniec sa jej to vďaka dokumentu Tretí koniec palice podarilo. „Keď prišla táto ponuka, povedala som si, že by nebolo zlé šíriť medzi majoritou a minoritou myšlienku boja o postihnuté dieťa. Aby sme sa ani v takom prípade nevzdávali. Dôležité je venovať sa deťom s podobným problémom, aby cítili, že ich najbližším na nich naozaj záleží. Všetko dobré treba ukázať navonok pred hendikepovaným dieťaťom s úsmevom a bolesť, trápenie i žiaľ ukryť v sebe. Potrebná je i silná viera v to, že všetko raz bude v poriadku. To vždy poháňalo vpred i mňa.“ Pani Jarka však na druhej strane priznáva, že počas nakrúcania prežívala aj krušné chvíle. „Mala som obavy, že nás vysmejú. Nakrúcalo sa u nás na dvore, v osade a okolí sa na nás len pozeralo, čo sa to vlastne deje. Aj v Prahe sa počas nakrúcania ľudia na nás dívali, tak som nevedela ako to skončí. Ale keď sme mali prvú premiéru tohto dokumentárneho filmu na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave, všetky obavy zo mňa zrazu opadli.“ Babka Jarka sa aktuálne vďaka snímke cíti byť verejne známejšia. Ju to však nezmenilo. „Som známejšia, pretože ľudia, ktorí film Tretí koniec palice videli, sa pri mne často pristavia, porozprávajú. Nič to ale nemení na fakte, že ostávam ženou, ktorou som bola predtým,“ dodáva pani Jarka s úsmevom na perách.

Nádej umiera posledná

Film Tretí koniec palice dodáva ľudom nádej. Svedčí o tom už niekoľko ráz opisovaná a spomínaná protagonistka, pani Jarka Kotlárová, ktorej príbeh s hendikepovaným vnúčikom nesie v snímke názov Cesta. „V súčasnosti sa na mňa obracajú bezradní ľudia v podobných situáciách akú riešime aj my. Pýtajú sa ma ako majú postupovať, keď chcú vyzdravieť. Vtedy si začínam uvedomovať, že v tejto zložitej situácii nie sme sami, ako som to vnímala predtým. S doktorom, ktorý Maroška operuje, sme sa dohodli, že môžem dať ľuďom riešiacim podobný problém, ako má Maroško, telefónne číslo na kliniku, v ktorej sa oňho starajú. Hlavne bieli občania to chcú vzdať a ja sa im to snažím vyhovoriť a dodať im povzbudenie. Ani ja som totiž spočiatku nebola pripravená na permanentnú starostlivosť o choré dieťa. Ani sama neviem, odkiaľ beriem silu a odvahu zvládať každodennú realitu, v ktorej s vnukom žijeme,“ uzatvára svoje rozprávanie jedna z hlavných postav filmu.

„Môj príbeh vo filme hovorí o tom, aký rozdielny život som viedol predtým, než som spoznal pána Boha. Nechcem spomínať ako som žil predtým. Bolo to pre mňa niečo strašné. Teraz chápem všetko, čomu som pred tým nerozumel. Odvtedy nastala u mňa, ale aj v mojej blízkej rodine zmena,“ rozuzľuje svoj vlastný filmový príbeh pre Cinemaview protagonista Emil, ktorého výpoveďou sa tvorivý tím rozhodol rozprávanie dokumentu Tretí koniec palice uzavrieť.

Jeho časť dostala názov Modlitba. Hlavným dôvodom bola zmena, ktorú zažil nedávno na vlastnej koži. Išlo podľa neho o tzv. Boží dotyk. A v akej konkrétnej situácii sa tak stalo? „Prvý dotyk prišiel prostredníctvom švagra, ktorý v Ježiša uveril skôr než ja. Začal ma navštevovať a rozprávať mi o ňom. Ja som vtedy tieto návštevy nedokázal zniesť a zakaždým som ho vyháňal. Švagor sa rozhodol navštíviť ma na Nový rok s alkoholom, lebo vedel, že s ním ho prijmem. Vtedy sme spoločne začali debatovať o Bohu. Mal som vypité, ale zrazu som akosi pocítil, že alkohol stráca nado mnou svoju moc. Stalo sa to práve počas rozhovoru o Bohu. Moja žena sa nachádzala vo vedľajšej izbe a počula moje slová o tom, že chcem s pitím prestať. Vo mne sa v tej chvíli zapálilo niečo slovami neopísateľné. Švagor videl, že som pod vplyvom Ducha svätého a preto v tej chvíli sám padol na kolená.“ Emil sa v opisovaný deň alkoholu vzdal nadobro a dnes je z neho čistý abstinent. Vytrvalá modlitba jeho švagra zaňho, začala mať účinok. Preto ju aj Emil skúšal vniesť vlastným príkladom aj do života svojho problémového syna, ktorým chcel byť dobrým vzorom. A nakoniec sa to  podarilo. „Syn teraz žije šťastne, má rodinu a postavil si aj vlastný dom,“ prekvapuje svojím príbehom Emil.

Odkaz dokumentu Tretí koniec palice

Pred samotnou produkciu nebol organizovaný klasický casting, ako to býva zvykom pri hranom filme. Išlo skôr o hľadanie, rozhovory s ľuďmi, ktorí pracujú s Rómami v teréne. Tí štáb nasmerovali na cestu konkrétnych protagonistov. Film mal pôvodne dokonca niekoľko verzií. Konečným výberom by tvorcovia chceli divákov vyzvať najmä k vzájomnej tolerancii: „Buďme vnímavejší, pokúsme sa v tichosti spomaliť a pomáhajme najzraniteľnejším, lebo slovo vie veľmi ublížiť,“ myslí si Baláž nadväzujúc na objav, ktorí v účinkujúcich videl. „Naši protagonisti sa chcú o krok priblížiť k svojim snom. My filmári sa im usilujeme pomáhať v takej miere, ako nám to možnosti dovolia. Veľmi nás totiž dojala túžba siedmych hlavných predstaviteľov dokumentu po dennodenných maličkostiach, medzi ktorými nájdeme vytrvalosť, obetavosť a láskavosť k svojim blízkym,“ dokončuje svoje postrehy z nakrúcania jeden z iniciátorov hodnotného filmového diela, slovenský filmový producent Juraj Baláž.