Už od môjho príchodu do Krakova ma takmer všade zdraví drevená kreslená bábka z plagátov. Električkové zastávky, wecká v podnikoch či reklamy na autobusoch mi neustále pripomínali, že od 22. do 27. novembra budem mať bohatý program. 22. ročník medzinárodného festivalu Etiuda & Anima tak priniesol svieži vietor do môjho tradičného festivalového roka v Karlových Varoch, Piešťanoch (Cinematik) a po novom aj v Košiciach (Artfilmfest).
Foto: Basia Budniak
Avšak tento festival je trocha iný. Event od roku 1994 organizovaný v Krakove spája umelcov, producentov, študentov aj širokú verejnosť. Sám osebe má veľmi zaujimavý koncept. Ako už značí názov, skladá sa z dvoch častí. Etiuda je medzinárodná súťaž študentských krátko až strednometrážnych filmov z rôznych filmových škôl. Víťazi sa môžu okrem peňažnej odmeny tešiť na bronzového, strieborného, respektíve zlatého dinosaura. Špeciálna cena je pre najlepšiu filmovú školu. Druhú časť festivalu tvorí Anima, súťaž profesionálnych animátorov. Krátkometrážne animáky sú oceňované Jabberwockym (Žrublyfuk alebo Taradúr, postava z Alice Lewisa Carrola).
Foto: Aleksandra Niezgoda
Kartička od usmievavých hostesiek vyzdvihnutá, 20% zľava na pivo na cinepass uplatnená, tak hor sa zahájiť festival. Úvodný ceremoniál otvorila poľská premiéra francúzskeho animáku Louise v zime (Louise en hiver). 75-minútová dramédia o babičke, ktorá ostane na zimu v prístavnom letnom rezorte, bola veľmi dobrý štart. Šialenstvo nikdy nebolo také zlaté. Priestory moderného umenia „Rajska“ slúžili festivalu na oficiálne privítanie návštevníkov. Filmu nepredchádzali dlhé kecy, len úvodná reč prezidenta festivalu a spomenutie sponzorov. Festival ma dosť prekvapil cenovo, jednorazové vstupné na blok filmov bolo 7 pln (asi éčko šesdesiat). No samotný ceremoniál bol fancy, len na pozvánky v obálkach, malým pekným fontom napísané, že ma srdečne vítajú aj na recepciu a môžem si doniesť aj +1. Skoro ako v Cannes.
Zobral som nejakú holku, ktorá dosť nadávala, že sa nedostane na otvárací koncert. Tak prečo nespraviť radosť. Hneď po filme teda úvodná recepcia, suši, cícerové pochutinky, dobré víno a dekadentné melónové pizze, však na cateringu sa nešetrí. Ako správny slováčisko posilnený o silný gastronomicko-someliérsky zážitok som si skočil pozrieť ten koncert. Spievala Bovska – veľká nová poľská senzácia. Nežná divožienka mi pripomínala Katarziu skríženú s Florence, ale bez mašín. Koncert však moc ľudí nerozhýbal. Okrem zopár decák oblečených podľa najnovšej berlínskej módy vo veku tak do 14, ktoré kričali a spievali každé slovíčko, posielali pusinky, robili z rúk srdiečka a tak, boli všetci ožratí tých parádnych drahostných vecí. Samotnej speváčky mi aj prišlo ľúto, kedže po každej pesničke volala ľudí bližšie. Ľudia však spokojne sedeli s uvoľnenými opaskami. Vyzeralo to ako na americkom prvom maturiťáku, keď každý len pozerá do zeme a šúcha nohami. Ale však vstal som aj ja, zatrsal na jeden-dva romantické poľské popíky a šiel na ďalšie vínko.
Foto: Aleksandra Niezgoda
Festival sa poriadne rozbehol až na ďalší deň. Prvé premietania som stíhal len tak-tak, však aj študujem, ale vidieť som toho videl dosť. Kinosály pekné, veľké, miesta aj keď dobehneš na poslednú chvíľu. Program je vystavaný celkom fajn. Totižto v jednotlivých blokoch sa púšťajú Etiudy (študentské filmy – každý blok cca do 2 hodín, tak 5-6 filmov), nasleduje hodinová pauza a na rade je Anima (animované od dospelákov – opäť blok tak 2 hoďky, no ďaleko viac filmov, tak do 15). Takže aj keď človek vysedáva celý deň v kine a hodnotí, trhá lístočky, hlasuje za divácku cenu, sadá a presadá stále inam, tak neupadá do nudy. Okrem filmov sa ponúka sprievodný program, ktorý je super, ale niekedy rozhádzaný tak po meste, že sa návštevník nevyhne kompromisom, či ísť na obed, či si pozrieť ešte filmy alebo zájsť na workshop.
Pri 22. ročníku sa už ľudia zodpovední za program mohli naučiť, že dať medzi premietaniami hodinovú pauzu je dosť mimo mísu. Veď nijaký koncert, premietanie, diskusia vo vesmíre nezačína na čas a po filmoch je ešte sekcia na otázky pre tvorcov, ktorí mali cestu do Krakova. Stalo sa teda, že k večernému premietaniu filmov ste mohli pridať meškanie asi ako slovenským vlakom cez sviatky. Ale človek si po dvoch dňoch zvykne a neponáhľa sa. Len premietania, ktoré mali končiť o polnoci, končia o tretej ráno, a to už je dosť vyčerpávajúce, keď si chcete na ďalší deň privstať na nejakú debatku po anglicky. Inak festival je fakt medzinárodný, titulky, program, baby na recepcii – všetko v perfektnej angličtine. Mesto fesťákom celkom žije, bary plné s kartičkami na krkoch a pokecáš s ľuďmi z Kanady, Írska, Nemecka a tak ďalej.
Foto: Basia Budniak
Okrem súťažných filmov sa dá zájsť do menších kinosál na Found Footage filmy, či krátke animáky z jednej krajiny (Europe in Animation). Špeciálne som si robil miesto počas dńa, aj ten obed som vynechal, aby som sa zúčastnil stretka s profesionálmi. Totižto vždy príde nejaký super animátor, ako napríklad Andreas Hykade. V prvej časti sa púšťajú jeho filmy, od študentských až po tie posledné pecky, a potom príde sám autor na stejdž. Zapne sa na veľké plátno a týpek vysvetľuje svoju predstavu, svoje vízie, svoj spôsob práce. Hykade je vo svojej dosť za hranicou normálnosti, a tak človeka zaujme, ako napríklad prišiel k dvom kovbojským penisom, ktoré spolu cestujú divokým západom. A to teraz nehovorím o Skrotenej hore, ale o jeho kraťasi Ring of Fire.
Okrem Hykadeho prišiel rozprávať aj laureát Oscara Michael Dudok de Wit, ktorý priniesol aj svoj nový film Červená korytnačka (La Tortue Rouge). Snímka z francúzsko-japonskej koprodukcie zbiera cenu za cenou, dokonca jednu špeciálnu brala aj z Cannes. Takisto doobeda bolo veľa premietaní pre deti, čo bolo zlaté, lebo ja som si aspoň po tých náročných dňoch nasávania (kultúry) mohol pospať. Mrzí ma jedine, že som nestihol film Clauda Barrasa Môj život ako cukina (Ma vie de Courgette), ktorý bol vyslaný Švajčiarmi a dokonca aj zabojuje o Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
Hlavnou hosťkou festivalu bola Signe Baumane, newyorská animátorka, zapálená feministka, ktorej prednášky boli o dôležitosti žien v animácii a samozrejme púšťala výlučne ženské filmy o ženských témach. Ako filmy super, ale už niekedy ozaj nudila. Najviac ma však sklamal veľmi hypovaný výtvor prašteného Billa Plymptona, ktorý posledný film dotočil až s pomocou práve Baumanovej, ktorá mu požičala svoju crew a nezabudla o tom 45 minút rozprávať. Však nebyť mňa, tak film nebude! Film Hitlerovo šialenstvo (Hitler’s Folly) je alternatívny pohľad na život Hitlera. Baumane nás pripravovala na silný film, že máme skúsiť aj napriek provokačnému obsahu ostať a na Plymptonovu stránku napísať názor po filme. Aj som napísal. Totálna sračka. Trištvrte hodiny hovorila o tom, ako nám to odpáli mozgové závity a bude narúšať komfortnú zónu a človek dostal zlepenec debilných vtipov a ešte horšej animácie. Nudné, prvoplánové s chuťou šokovať, ale tak mňa nejakých zopár hákových krížov a jew vtipov nerozhádže. Film sa snaží pôsobiť extrémne, ale pritom nikoho silno neuraziť. Amíci by sa mohli pozrieť napríklad aj do nášho parlamentu, len tak, zo srandy. Jediné, čo na filme poteší, je Billy z Twin Peaks, aspoň ma chalanisko navnadil na novú sériu.
Foto: Piotr Mlynarczik
Ako to už pri krátkometrážnych snímkach býva, niektoré sú lepšie, niektoré horšie. Treba však uznať, že kvalita sa veľakrát držala dosť vysoko a niekedy som mal problém vybrať najlepší z jedneho bloku. Slovensko malo zástup jednou krátkou animačkou Davida Stumpfa Kovbojsko, ten u nás bral cenu na Feste Anča. Festival bol ozaj zorganizovaný na jednotku, drobné chybičky sa dali odpustiť a potešilo najmä to, že súťažné snímky sa od druhej polovice festivalu premietali ešte raz, v maličkých štúdiových kinách, kam nikto ani nepáchol, a tak som veľakrát oželel premiéru v natrieskanej kinosále a radšej si užil súkromné premietaníčko.
Foto: Basia Budniak
Záverečný ceremoniál spojený aj s udeľovaním cien už bol o čosi noblesnejší ako otváračka. Zdĺhavé prekladanie ďakovných rečí opäť celú vec natiahlo. Navyše keď naraz všetkým, ktorí odoberali newslettery, prišiel e-mail s oficiálnymi výsledkami predtým, ako ich vyhlásili, neubránil som sa smiechu. Ale však nevadí, aj tak povyhrávali autori, ktorí to už dávno vedeli, natočili videjko na ajfónik a pekne poďakovali, niektorí aj pusku poslali. Tuším z víťazov celkovo 9 cien boli prítomní len režiséri jednej snímky, a to preto, že žijú v Krakove. Keď som si ocenenia porovnal oproti minulému roku, veľmi veľa cien v tomto ročníku ostalo doma. Minulý rok pre Poľsko takmer nič, tohto roku takmer všetko. Zo 40 študentských súťažných filmov (prihlásených bolo okolo 1600) zo 16 krajín vyhral film Nauka z filmovej škole v Lodži. Okrem toho: najlepšia škola je v Lodži, špeciálna cena je pre film z Lodže, divácka cena išla prekvapivo do Lodže. Moja profesorka súťažila s jedným milým animákom, aj som jej držal palce, ale pre krakovskú školu nekáplo nič.
V časti Anima zasa spomedzi 68 filmov z 30 krajín (prihlásených 1126) kraľoval Igor Kovaľov a jeho film Pred láskou Before Love. Festival odznel zvučkou a predstavením novej identity a plagátu na rok 2017. Po ceremoniáli nasledovala recepcia a premietane všetkých ocenených či nominovaných filmov až do rána. Best festival night ever. Dalši ročník sa koná 21.-26.11.2017 a jednoznačne odporúčam odbehnúť do Krakova na výlet. Študentské filmy sú nové, neotrelé, iné. Animáky zasa spravené precízne a okrem festivalu je dosť malá šanca, že ich v blízkej dobe niekde uvidíte. E&A plánuje aj cestu po poľských kinách s víťaznými filmami. Ak sa zadarí, zastavia sa aj v Trnave.
Highlighty:
Ring of Fire (Hykade)
How Long, Not Long (Karnot, Karnot)
Café Froid (Lansaque, Leroy)
Lockjaw (Kadziela)
Twins (Radice)
Minotaur (Vitols)
One Hell of a Plan (Gagnol, Felicioli)
In The Distance (Grolig)
Nauka (Buchwald)
