Film vládne, vláda filmuje (téma) / CinemaView

Zrod a veľký boom filmu sa časovo kryje s nástupom zločineckých režimov v Rusku a Nemecku. Hitler, Stalin aj Lenin sa hneď inštinktívne domákli, akého majú v novom médiu diabolského pomocníka. V nacistickom Nemecku dokonca uzrelo svetlo sveta prvé televízne vysielanie (čo sme sa mohli dozvedieť, okrem iného, z netradičného sci-fi Kontakt s Joddie Foster). Najväčším kinofilom z diktátorov bol zrejme Stalin, ktorý ako prvý musel vidieť vraj všetky filmy, ktoré sa premietali vo vtedajšom Rusku. Okrem toho trávil voľné chvíle vystrihovaním a zlepovaním časopisových obrázkov filmových hviezd (čo sa môžme okrem iného, dozvedieť z historického filmu Ivana Passera Stalin) Stalin je zároveň aj najväčším postrachom a zlým snom každého kinofila, lebo film si zvykol najprv pozriet o samote a potom ešte raz so súdruhmi, ktorým počas filmu vysvetľoval o čo tam ide. Kto aspoň raz sedel v kine vedľa takého mudrlanta, si vie živo predstaviť, čo znamenala Stalinova krutovláda pre úbohé Rusko (konieckoncov ani my sme neobišli na prázdno).

S temnou stranou sily sa spojili pozoruhodní filmoví umelci, na jednej strane tejto strany Sergej Einzenstein a na druhej strane strany Lenni Riefenstallová. Einzenstein sa preslávil nádherným expresionistickým a ideovo zlovestným filmom Krížnik Potemkin (1925), povzbudzujúcim a ospravedlňujúcim zakomplexovanú nenávisť „nižších tried“ a vyžívajúcim sa v hnilobe a násilí (proste niečo medzi Oliverom Stoneom a Michaelom Moorom). Za komunizmu sa do omrzenia všade opakovali hrané scény z jeho filmu o boľševickom prevrate, ktoré komunisti šikovne narafičili tak, aby ich diváci považovali za skutočné dokumentárne zábery a zrejme boli s tým zámerom aj točené. Jedna z mála vecí, popri masovom vraždení, kde sa červení diabli stretli s pozoruhodným úspechom, čo pri vtedajšej technike len dokazuje Sergejovo režijné majstrovstvo. Slávne filmy Riefenstallovej, Olympia (1936) a Triumf vôle (1935) sú oproti tomu čistým l´art pour l´artom, až nato, že v nich zobrazuje ničomné nacistické rande v Norimbergu a Olympiádu v Mníchove v hlavnej úlohe s „Hlavným plynárom“, akože nadšeným športovým fanúšikom. Vzaté objektívne sú to esteticky prevratné diela bez akejkoĺvek myšlienky vyžívajúce sa v kráse tela a architektúry davových zhromaždení. Dnes by sa Leni nepochybne dobre uživila točením reklám, videoklipov, alebo postmoderne bezduchých, ale telesne krásnych veľkofilmov (ako je napr. Gladiátor Ridleyho Scotta). Riefenstalka predbehla estetiku svojej doby o dobrých 60 rokov. Vo videoklipe Ramsteinu k Let me see you stripped sú zostrihané časti z Olympie a vôbec nepôsobia starobylo. Čo sa týka Hitlera, ten filmy síce zneužíval, ale sám holdoval pošahaným katastrofickým operám Richarda Wagnera, ktoré mu zaimponovali natoľko, že sa rozhodol súmrak civilizácie zinscenovať v reáli (ako môžeme vidieť vo filme Pád tretej ríše) Je dosť možné, že nebyť Hitlera, nehovorilo by sa dnes o Amerikanizácii, ale o Nemeckizácii kultúry. Nemecko bolo pred nástupom nacistov kultúrnou a filmovou veľmocou a Hollywood je z veľkej časti dielom pôvodom nemeckých židov. Väčšina prevratných filmov vpred vojnou sa natočila práve v Nemecku. Čo sa stalo už sa neodstane.

Takže o Mekke filmu, Amerike. Tam aj mimo mal vždy nejaký americký film značný vplyv na každú novú generáciu teenagerov aj tesne-po-teen-agerov, ale takéto filmy prichádzali zväčša až po hlavnom boome tej ktorej módy a stali sa skôr akýmsi testamentom a inšpiráciou pre oneskorencov. Značný politický vplyv mali Hippies. Film Easy rider (1969) Dennisa Hopera, riadne afektovaným spôsobom podporil ich imidž sexuálnych maratóncov a zároveň obetných baránkov malomeštiackej spoločnosti.

Angažovanosť Hollywoodu v prospech agendy Demokratickej strany a celkovo ľavice sa v USA berie už ako samozrejmá vec (ako sa môžeme poučiť v roztomilom bábkovom filme Team America) , takže je na počudovanie, že pri duchovnom vplyve, ktorý v USA filmový priemysel má, ešte Republikánska strana vôbec existuje. Je zaujimmavé, že Ronald Reagan a Arnold Schwarzeneger, jeden významnejší republikán (ten prvý), ako druhý (ten druhý) prišli do politického ringu práve zo sveta filmu. Charlton Heston sa zase významne angažuje v prospech práva vlastniť zbraň, ktoré je agendou republikánov. Naproti tomu, v súčastnosti politicky najvplyvnejší filmár a miláčik politických výstredníkov, Michael Moore (ešte o ňom bude reč) skompiloval „dokument“ Bowling for Columbine, vyznievajúci v presne opačnom zmysle.

Americký film si môže pripísať nemalú zásluhu na zrovnoprávnení čiernych američanov. Za prelomový sa zvykne považovať film Hádaj kto príde na večeru (1967), ktorý vykopol do prvej hollywoodskej ligy čierneho herca Sydneyho Poitiera. Filmy zobrazujúce a kritizujúce rasizmus by asi ťažko niekto spočítal. Na sebavedomie čiernej menšiny zároveň nepochybne povzbudivo pôsobili filmy, so sympatickými černochmi v hlavných úlohách (z čoho sa stalo povinné klišé, ktoré bolo potom, a aj dodnes je, výdatne parodované).

V roku 1979 uzrel svetlo sveta pozoruhodný scifi horor Votrelec od Ridleyho Scotta, ktorý svojim spôsobom predznamenal pozvoľný nástup amerických žien do manažerskych pozícií v 80tych rokoch. Sigurney Weaver, ako Ripleyová, v ňom bojuje v jednej dejovej línii proti agresívnemu nenažranému uslintanému penisu v podobe mimozemšťana a v druhej proti zbabelým, ziskuchtivým a neschopným príslušníkom opačného pohlavia. Boj proti netvorovi a zároveň nekompetentným mužským kolegom ešte raz bravúrne zvládla, v rokoch 90tych, typovo podobná Clarice Starlingová v Mlčaní jahniatok, zatiaľ čo si to už Sigurney v trojke (pozor, trojkou mám na mysli tretí diel Votrelca!) konečne rozdala s mužom. V štvorke, toto faux pas napravila lesbickým vzťahom s androidkou. V 90tych to Ridley Scott natrel mužom pre istotu ešte raz v Thelme a Louise. Tieto filmy dodnes dodávajú sebavedomie karieristkám v sukni a zároveň pomáhajú nadsamcom typu Joža Ráža vyrovnať sa psychicky s tým, že im šéfujú samice.

Hollywood a najmä Filmová akadémia (čo dáva Oskarov) má popri protivojnových filmoch celkom značnú záľubu v takzvanej antidiskriminácii resp. v political corectness. A tak sa toho svojho „menšinového“ filmu a spoločenskej rehabilitácie dočkali nielen černosi a ženy, ale aj homosexuáli (Philadelphia), Indiáni (Ten, ktorý tancuje s vlkmi), autisti (Rain Man), blázni (Prelet nad kukučím hniezdom), zobudení z kómy (Awakening), nezamestnaní prezlečení za ženy (Tootsie) , mafiáni (Krstný otec), blondýnky (Pravá blondýnka), kurvy (Pretty woman) a falošní kozmonauti (Kozoroh 1, alebo vyššie spomínaný Kontakt).

Že vplyv amerických filmov je skutočne nedozierny, dokazuje okrem iného aj to, koľko veľa ľudí sa celkom vážne domnieva, že všetko zlé na tomto svete, od obezity až po terorizmus, spôsobila tzv. amerikanizácia. Myslia ňou v prvom rade americké mainstreamové filmy, ktoré absolútna väčšina intelektuálov nedokáže vystáť, pretože hrdinami týchto filmov nie sú trápni onanisti so štyrmi dioptriami, čiže niekto ako oni sami, ale ľudovému vkusu prirodzene viac konvenujúci svalnatí krásavci zápasiaci zo zlom. Existuje veľa európskych a kanadských štátom dotovaných filmov, ktoré vznikli len preto, aby režiséri typu Atoma Egoyana, alebo Petra Greenawaya ponúkli ľuďom „alternatívu“ k americkým „komerčným“ filmom v podobe čudesných „nekomerčných“ diel, ktoré možno raz niekto pochopí (ale najskôr asi tak za tisíc rokov). Jediné, čo je mi z týchto filmov jasné, je snaha šokovať divákov za každú cenu ukazovaním sexuálnych perverzít, a to je aj dôvod prečo majú vôbec nejaké publikum (väčšinou sa jedná o ľudí, ktorí následkom dodržiavania prísneho morálneho kódexu, nemajú odvahu pozerať obyčajné porno, a tak si radšej krásu tela uživajú vo filmových kluboch s čistým svedomím konzumentov vysokej kultúry). Americkému vplyvu sa rozhodla razantne čeliť aj európska tv stanica Arte, ktorá vysiela v prvom rade „kultúrne“ zamaskovanú homosexuálnu pornografiu (a v druhom heterosexuálnu). Dôvody prečo Európania jednoducho nevedia natočiť dobrý a úspešný akčák, ani keby neviemako chceli, nie sú vôbec materiálnej, ale hlbšej duchovnej povahy, ako sme mohli vidieť v bývalej Juhoslávii, kde sa technologicky vyspelé európske armády iba bezmocne prizerali tamojšej masakre, čakajúc, kým tomu amíci neurobia prietrž.

Je vážny dôvod sa domnievať, že najväčší počet antiamerikanistov má na svedomí samotná amerikanizácia. Zďaleka najviac protiamerických protivojnových a protivládnych filmov, ak nie všetky, totiž nepochádza odinakiaľ než práve z USA. Je to asi následkom toho, že Američania majú historicky vypestovanú tradíciu hlbokej nedôvery voči vlastnej vláde, prezidentovi a štátnym inštitúciám všeobecne, aj keď k tomu majú práve vďaka tejto nedôvere, v porovnaní s inými národmi, asi najmenej dôvodov (napríklad P. Johnson píše v Dejinách amerického národa, že do Fort Noxu chodí každoročne dámska komisia Dcér americkej revolúcie, kontrolovať či tam ešte americké zlato naozaj je). V 80tych rokoch sa na vlne protivojnovej protiamerickej hystérie zviezol Oliver Stone s filmom o vojne vo Vietname (Čata), v ktorom kladie dôraz na brutalitu amerických vojakov, veľkoryso ignorujúc príčiny vojny rovnako ako zverstvá Vietkongu. Čata vyvolala vlnu amerického sebaspytovania svedomia za Vietnam, napriek tomu že vojna bola v princípe spravodlivá, navyše s mandátom Spojených národov. Dodnes sa po krčmách rozpráva o Vietname, ale aj píše v novinách, práve v duchu takýchto vplyvných filmov, často bez ohľadu na historickú realitu.

O tom, ktorý americký film má najväčší vplyv na naše názory na USA dnes, vypovedá nasledujúci rozhovor, ktorý som si vypočul cestou v autobuse Bratislavskej MHD. Rozhodný ženský hlas: “ Dnes už je každému aspoň trochu inteligentnému človeku jasné, že američania si zničili Dvojičky sami.“ Neistý mužský hlas: “ Ja neviem. Prečo by to robili?“ Ženský hlas : “ Aby si zdvihli ceny akcií.“ Muž: “ Ja neviem, veď po útoku ceny akcií klesli.“ Žena: “ Ale zdvihli si dolár.“ Muž: „Ale aj dolár, tuším, potom klesal.“ Žena: “ No nechce sa mi to tu teraz všetko rozoberať, ale určite si pozri výborný film Fahrenheit 9/11 , tam je to všetko úplne jasne vysvetlené.“ Myslím, že ako komentár k filmu Michaela Moorea tento dialóg úplne postačuje. Nechcem povedať, že film Michaela Moorea takéto zďaleka nie ojedinelé pomätenie mysle spôsobil, lebo podobné úvahy som veľakrát počul už hneď po 11tom septembri, podľa mňa Moore len cynicky zneužíva obrovský dopyt po „dôkazoch“ už dávno pred ním hlboko zakorenenej nenávisti.

Priznám sa bez mučenia a bez nezmyselného hrania sa na objektívneho pozorovateľa, že mne sú USA sympatické a nielen kôli tomu, že som filmový maniak a že som svojich úvodných 18 rokov prežil v „komunizme“. Napriek tomu nepokladám USA za stred vesmíru a patetické vlastenecké scény z amerických akčákov sa mi tiež zdajú skôr srandovné ako dojemné, lenže na druhej strane mi pripadá zaujimavé, že väčšinu ľudí vôbec nenapadne zamyslieť sa nad faktom, že bezmála všetko zlé, čo si myslíme že o Amerike vieme, pochádza práve z amerických filmov, zatiaľ čo trebárs o ruskom filme proti vojne v Afganistane , alebo Čečensku nikto ani nechyroval. Keby Moore natočil niečo také ako Fahrenheit 9/11 , v inom a o inom štáte, ktorý by bol zrovna vo vojne, bol by s vysokou pravdepodobnosťou, blížiacou sa k istote, popravený, zlynčovaný davom, alebo zabásnutý. Samozrejme pokiaľ by sa mu nepodarilo získať politický azyl práve v USA (keby to bolo na mne, určite by som mu ho neudelil).