Filmterapia

Filmterapia alebo liečba filmom je pojem, ktorý som vymyslel v súvislosti s liečebnými metódami, ktoré sa používajú pri psychoterapii alebo v rámci rôznych psychologických postupov. Že sa vám to zdá absurdné? Možno. Ja som však presvedčený, že vhodný výber filmu môže pomáhať pri liečbe rôznych psychických ťažkostí (alebo porúch). Ide o pozeranie určitého filmu. Vychádzam pritom z arteterapie (terapia umením), ktorá využíva napríklad modelovanie alebo kreslenie na prekonávanie určitých problémov. (Existuje aj tzv. biblioterapia – liečba literatúrou, ktorá je dosť podobná filmterapii…). Základom tejto terapie je však tvorivosť a to v rámci pozerania filmov nemôže priemerný radový divák patrične prejaviť. Čo teda možno filmterapiou docieliť? V prvom rade rozvoj vnímania, fantázie a predstavivosti. V neposlednom rade zmiernenie sociálno-patologických javov (resp. prevencia sociálno-patologických javov, napr. kriminality).

To, že film rozvíja fantáziu a predstavivosť je hádam zjavná pravda a nikto si nedovolí o nej polemizovať. Myslím, že sa to dá pozorovať predovšetkým u detí alebo mladistvých. Podobne ako literatúra, aj film výrazne ovplyvňuje vnímanie a niekedy možno aj správanie jedinca. Ale poďme na konkrétny príklad. Dieťa trpí nespavosťou, depresívnymi náladami, je utiahnuté, nekomunikatívne. Niektorí odborníci sa v prvom rade snažia zistiť príčinu, iní uprednostňujú elimináciu dôsledkov. Filmterapia sa týka skôr tzv. behaviorálnych psychologických techník a využíva učenie ako nástroj na odstránenie neželaných reakcií a nálad. Filmy sú veľmi populárne a u detí dvojnásobne. Takmer každé dieťa má svoj obľúbený film (alebo aspoň filmový žáner), na ktorý sa vždy rado pozrie. Už sa vám stalo, že ste pri sledovaní filmu naraz úplne zabudli na všetky svoje starosti a problémy? Podľahli ste totiž jeho kúzlu a pritom prežívali neopísateľné (pozitívne) pocity, ktoré sa nedajú s ničím iným porovnať. V ten okamžik existoval len ten film, nič iné. Sústredili ste sa len na neho a vašu pozornosť neboli schopné narušiť žiadne iné skutočnosti. Nikdy sa vám nestalo, že ste prežívali bolesť a zrazu ste pri sledovaní filmu úplne zabudli, že vás niečo bolí? Bolesť je samozrejme veľmi relatívna, ale mám na mysli znesiteľnú bolesť akou je napríklad modrina. Odvraciame od nej pozornosť, prestáva existovať a aspoň hodinu a pol sa venujeme niečomu, čo v nás vyvoláva pozitívne pocity. Presne takýmto spôsobom možno pomôcť napríklad človeku, ktorý trpí už spomínanými depresívnymi náladami. Pustite mu vhodný film a uvidíte, že zmena nastane možno ešte rýchlejšie ako budete očakávať. Najskôr je ale potrebné do detailov spoznať obľúbený žáner toho ktorého človeka (jeho filmový vkus). Na tomto základe potom vyberáme vhodný film, ktorý môže (avšak nemusí) človeku pomôcť odpútať sa od svojich problémov a ťažkostí.

Nedávno som niekde čítal, že pozeranie hororov môže pomáhať pri depresii. Najskôr mi to pripadalo ako úplne absurdná predstava a myslel som si, že práve tento žáner je asi najnevhodnejší pre takto „postihnutých“ ľudí. Keď mám depresívnu náladu, som smutný a nervózny, tak mi predsa nejaký horor nemôže pomôcť, skôr môj stav ešte zhorší. Nie nadarmo sa však hovorí – klin klinom vybíjaj. Svoje depresívne pocity sa môžeme naučiť prežívať len pri tomto žánri, kde sa ich v podstate zbavíme a v skutočnom živote už nepociťujeme potrebu byť depresívnymi… Alebo napríklad emocionálne nabitý (smutný) snímok, ako je Lynchova dráma Sloní muž (The Elephant Man, 1980). Nech sa prihlási ten, komu pri jeho sledovaní nebolo do plaču! Psychohygiena je veľmi dôležitá a je jedno pri akej príležitosti ju realizujeme. Vyplačeme sa pri filme a v reálnom prostredí už nemáme takú potrebu. Proti depresii sa však dá bojovať aj smiechom, ktorý v nás môže vyvolať napríklad dobrá komédia alebo paródia.

Film je fikcia. To je svätá pravda. Jedine, že by sa jednalo o tzv. snuff film (fanúšikovia Schumacherovej snímky 8 MM určite vedia o čom je reč). Inak nezobrazuje skutočnosť. Na jednej strane je asi dobré stále si tento fakt uvedomovať, no zároveň je jasné, že film ovplyvňuje naše vnímanie. Fantázia rozvíja a má dosah aj na naše spávanie. Určite ste sa už stali svedkami nejakej situácie pri ktorej vás napadlo: „Počkať, toto som už predsa niekde predtým (najskôr v nejakom filme) videl.“ Áno, film nie je skutočnosť, ale zobrazuje našu predstavu o skutočnosti. Naše skryté a nevedomé motívy a myšlienky kreuje v tej najideálnejšej podobe. Sme radi, keď môžeme aspoň na chvíľu byť niekým iným. Stotožniť sa s hrdinom filmu, prežívať spolu s ním vzlety alebo pády. Niekedy sa dokonca identifikujeme s určitou postavou a v skutočnom živote sa ju snažíme napodobňovať. Môže to mať rovnako pozitívne ako aj negatívne dôsledky. Ak sa niekto stotožní s vražedným maniakom alebo s ktoroukoľvek výrazne zápornou postavou, môže to mať za následok rozpad osobnosti a zároveň stratu zábran. Nechcem si ani len predstaviť, čo by sa v takom prípade mohlo stať. Naopak, ak sa identifikuje s osobnostnými charakteristikami kladnej postavy, môže to byť len v prospech človeka a jeho existencie. Všetci sme predsa herci a hráme svoje predpísané a do posledného detailu premyslené postavy vo veľkom divadle (alebo vo filme) zvanom svet. Vedel to už William Shakespeare…

Poďme však späť k filmterapii. Vďaka filmom sa teda môžeme naučiť lepšie vnímať a prijímať skutočnosť, ľahšie si určité veci predstaviť a často sa oddávať fantázii. Myslím, že netreba zdôrazňovať fakt, že všetkého veľa škodí. Platí to pochopiteľne aj v oblasti filmového umenia. Takže – aj filmy len s mierou. Spomínate si na snímok Petra Zelenku Rok ďábla a na scénu, v ktorej Jarek Nohavica vysvetľuje svoju „teóriu alkoholového kopca“? Podobný princíp možno uplatniť všeobecne. Každý z nás má inú „mieru“ a čo platí na jedného, nemusí zákonite platiť aj na druhého. Človek (bohužiaľ) nemôže úplne podľahnúť fantázii ani fiktívnemu filmovému svetu. Je nútený (teda pokiaľ chce aby ho spoločnosť akceptovala) zotrvávať v skutočnosti, i keď je to len predstava väčšinovej spoločnosti o skutočnosti.

Prečo tak radi unikáme (teda aspoň niektorí z nás) z reality do ríše snov a fantázie? Nie je to náhodou tým, že nám spoločnosť neposkytuje dostatočný priestor na uplatňovanie a realizáciu našich skrytých želaní a motívov? Človeka, ktorý sa oddal fantázii, považujú ostatní často za nenormálneho a hovoria, že „lieta v oblakoch.“ Pritom si však neuvedomujú, že normalita, ktorou sa obháňajú im v podstate vsugerovala ich spoločnosť. Čo je normálne a čo naopak nenormálne? Kto o tom rozhoduje?

V úvode som ešte spomínal, že filmterapia môže poslúžiť aj ako prevencia sociálno-patologických javov. Mám na mysli hlavne premietanie na základných školách (častejšie organizované predstavenia) a podávanie informácii, t.j. propagácia filmov. Deti sa musia o filmoch dozvedieť a mať vytvorené také podmienky, aby sa pre nich nestal film luxusnou záležitosťou. Chudobnejšie rodiny nemajú finančné prostriedky na takéto aktivity svojich potomkov. Preto je potrebné, aby sa v tejto oblasti čo najviac angažovala škola. Som presvedčený, že väčšina detí (za predpokladu, že budú mať možnosti…) si svet filmu natoľko zamiluje, že nebude podliehať (resp. že bude menej podliehať) negatívnemu vplyvu svojho okolia a rovesníkov (alkohol, drogy atď.). Jednotlivé krúžky, ktoré na školách fungujú sú toho jasným dôkazom, len škoda, že na filmy sa v tejto súvislosti akosi zabúda. Napríklad pozeranie filmov spojené s diskusiou, prípadne pozvanie nejakej známej osobnosti z tejto brandže by mohlo byť nepochybne obrovským prínosom. Aj na školách je však veľmi dôležitý samotný výber vhodných filmov. To by už malo byť v kompetencii školského psychológa…

Dúfam, že sa mi podarilo aspoň naznačiť (alebo trochu objasniť), prečo považujem film za jednu z metód liečby psychických ťažkostí a preto som si vymyslel slovo filmterapia. Túto „teóriu“ bude potrebné ešte podrobne rozpracovať a následne aplikovať do praxe (t.j. vyskúšať ju v praxi). Tým sa buď potvrdí alebo vyvráti. Zatiaľ ide len o čisto subjektívny názor a pocit, že by to mohlo za určitých podmienok a pri určitých ľuďoch efektívne fungovať. Chcel som vás tým aspoň inšpirovať a možno aj trochu prinútiť, aby ste sa zamysleli. V žiadnom prípade sa však nenechajte ovplyvniť alebo dokonca zmanipulovať (čo je skoro to isté) a radšej si pozrite nejaký dobrý film a vyskúšajte, či na tej filmterapii môže byť čo i len kúsok pravdy…