Hudba vo filme

Hovorí sa , že hudba sa bez filmu zaobíde, ale film bez hudby nie. Film síce vznikol ako vizuálne umenie, ale dnes už vieme, že je toto umenie audiovizuálne, pretože stimuluje ako zrakové, tak aj sluchové vnímanie. Hudba vo filme predstavuje autorský postoj, komentár k vizuálnemu dianiu a plní významovú a emocionálnu funkciu (zdôrazňuje niektoré emocionálne kvality vizuálnych obsahov). Vo filmovom diele je hudba vlastne doplňujúcou zložkou, ktorá ovplyvňuje chápanie iných prvkov vo filme.

Filmová hudba má neuveriteľne dôležitú funkciu, pretože vo veľkej miere ovplyvňuje celkový dojem a pocity, ktoré z konkrétneho filmu máme. Skrátka, obohacuje film. Skúste si napríklad predstaviť svoj obľúbený film a odmyslite si pritom hudbu. Absurdné, však? Zrazu by to už nebol váš milovaný film, pretože by mu niečo dôležité chýbalo. Už by ste z neho nemali taký zážitok.

Niektorí tvrdia, že si hudbu vo filme častokrát ani nevšimnú. Čo to však znamená? Že by tam potom bola zbytočná? To sotva… akurát dokonale splynula s dejom (t.j. s vizuálnou stránkou filmu). Myslím, že to bol sám Ennio Morricone, žijúca legenda filmovej hudby, ktorý povedal, že najlepšia filmová hudba je tá, ktorú si divák vo filme nevšimne. Toto je už však prinajmenšom diskutabilné, pretože existuje až príliš veľa filmov, v ktorých sa hudba jednoducho nedá nevšimnúť. Som presvedčený o tom, že takmer každý z nás si pamätá nejaký ten filmový (hudobný) motív, či už by to bolo napríklad z filmu Psycho, Vtedy na západe, Hviezdne vojny, Barbar Conan, Skala alebo Titanic. Niektoré melódie sú totiž nezabudnuteľné.

Filmová hudba využíva postupy rôznych hudobných kultúr a žánrov, ktoré majú určený svoj okruh výrazového pôsobenia. Pokiaľ však hovorím o filmovej hudbe, mám na mysli výhradne orchestrálnu filmovú hudbu a nie žánre populárnej hudby (tzv. pesničkové soundtracky). Náročnejšiemu divákovi (a poslucháčovi) totiž nestačia prosté a nevýrazné populárne skladby, ktoré neposkytujú dostatok nových emocionálnych impulzov a sú často výrazovo nadbytočné. Potrebuje skrátka niečo viac. A tak možno skonštatovať, že pochopenie (orchestrálnej) filmovej hudby asi predpokladá istú dávku muzikality, hudobnej a filmovej výchovy, vzťahu k umeniu a určite aj vysokú dávku fantázie.

Napriek tomu, každý z nás vníma hudbu vo filme (a nielen vo filme) inak a zážitok z nej je u každého diváka rozdielny, t.j. subjektívny, pretože máme rôznu schopnosť interpretácie.

Filmová hudba rozvíja dej, dotvára atmosféru filmu (napätie vo filme) a v neposlednom rade niekedy dokonca aj pomáha hercom hrať. Sú známe viaceré prípady, kedy sa pri natáčaní filmu púšťala hudba, aby si herci mohli lepšie predstaviť pocity a charakter svojej postavy a celkový (dramatický) dej. Často je hudobný zážitok z filmu tak silný (hlavne v dramatických príbehoch), že je niekedy človeku až do plaču alebo naopak, do smiechu (v prípade komédie). Filmová hudba je v podstate alternatívou klasickej symfonickej hudby a svojich priaznivcov nachádza v širokých radoch rôznych subkultúr. Veľa ľudí ju počúva popri iných hudobných žánroch. Je to pre nich prijateľná náhrada, počas ktorej si môžu predstavovať svoj milovaný film a príjemne relaxovať.

Skladatelia filmovej hudby sú rôzni. Každý má vlastný štýl, ktorý si postupom času vytvoril a ktorý je pre neho charakteristický. Existuje veľa dobrých skladateľov, ale nie všetkým sa podarilo patrične presadiť a stať sa tak svetoznámymi. Ako v každej profesii, aj tu totiž platí, že jestvuje veľa povolaných, ale málo vyvolených…

K najznámejším skladateľom patria (alebo patrili) nepochybne predovšetkým Max Steiner (Gone with the Wind) Bernard Herrman (Psycho), Nino Rota (Romeo and Juliet), Georges Delerue (Platoon), Vladimir Cosma (Les Fugitifs), Elmer Bernstein (The Magnificent Seven) Jerry Goldsmith (The Omen), Ennio Morricone (Once Upon a Time in the West), John Williams (Star Wars), Basil Poledouris (Conan the Barbarian) a z novej generácie napríklad Hans Zimmer (The Rock), James Horner (Titanic), Alan Silvestri (Predator) alebo Danny Elfman (Batman). V našich končinách je asi najznámejší Petr Hapka (Tisícročná včela, Perinbaba), ale napríklad aj Vladimír Godár (Záhrada, Orbis Pictus) sa už stihol patrične presadiť.