V dňoch 9.11. až 13. 11. 2005 sa v Bratislave uskutočnil už 6. ročník medzinárodného filmového festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Jeho hlavným organizátorom je občianske združenie Človek v ohrození. Festival ponúkol 53 filmov rozdelených do 10 kategórií: Dozvedieť sa viac, Na večné časy, AIDS – Globálna výzva, Zaostrené na Irak, Bohatý sever – chudobný juh, Ženy dnes, Strety a stretnutia kultúr, Generation next, Odysea Migrantov a Jeden svet deťom.
Premietania sa uskutočnili v troch kinách (Charlie centrum, A4 – nultý priestor a kinosála VŠMU) za veľmi ľudové vstupné 40,- Sk. Aj vďaka tomu sa festival tešil veľkej popularite a záujmu hlavne mladých ľudí (študentov). Z bohatej ponuky festivalu si jednoducho každý našiel niečo, čo ho zaujalo. Filmovým fanúšikom nevadilo ani to, že počas niektorých premietaní museli počas celého filmu stáť, nakoľko kapacita kinosál nebola dostačujúca. Našťastie (alebo nanešťastie?) majú dokumentárne filmy výrazne kratšiu časovú dĺžku oproti hraným filmom. Pohybuje sa od pár minút po cca 100 minút, pričom ich priemerná dĺžka je 1 hodina. Na festivale bol najkratším filmov 14-minútový film Futbalistka Jarmila holandského režiséra Jansena o mladej Jarmile, ktorej otec nechce dovoliť hrať futbal. A dôvod? Rodina je islamského vierovyznania a ženy musia chodiť úplne zahalené. Futbal sa ale, ako isto viete, hrá väčšinou v tričku a trenírkach… Veru, pri pozeraní väčšiny týchto filmov sa človek nestačí ani čudovať. Veci, ktoré berie ako samozrejmé, sú vo veľa krajinách ešte len utópiou.
;void(0);)
;void(0);)
Zoberme si napríklad robotníčky v továrni čínskeho subdodávateľa známej fínskej firmy Nokia vo filme francúzskeho režiséra Balmésa s názvom Slušná továreň. Aby sme my mohli raz za čas dobiť batériu v mobile – pomocou nabíjačky – musia čínske robotníčky pracovať 6 dní v týždni po 10-12 hodín a nedostanú za to ani minimálnu mzdu! (V Číne je cca 2 EUR za deň). Samozrejme, že tesne pred návštevou filmovacieho štábu túto mzdu upravili aspoň na minimálnu – ale iba na linke, ktorá vyrába komponenty pre Nokiu! Ženy na susednej linke (v tej istej miestnosti, iba o meter ďalej) pracovali stále za pôvodnú nízku mzdu. (Riešenie tejto situácie vidím v častých inšpekciách aj ostatných výrobcov mobilov…) Vo filme sa ale dozviete aj oveľa závažnejšie informácie – napríklad o šikane žien ich vedúcimi či okamžité prepustenie ženy po jej otehotnení). Po tomto všetkom vás možno už ani neprekvapí, že zdroj pitnej vody pre robotníčky sa nachádza hneď vedľa nebezpečných chemikálií. Film na podobnú tému bol na festivale ešte jeden – Made in China amerického režiséra Redmona. Tentoraz o mladých dievčatách, ktoré pracujú v továrni na výrobu kolárkových náhrdelníkov.
Na ázijskom kontinente ešte chvíľu zostaneme – a to s filmom V kruhu znovuzrodenia českého režiséra Poltikoviča. Tento náučný dokument z produkcie Českej televízie nám priblížil život Tibeťanov v okolí posvätnej hory Kailásu, ktorá je považovaná za stred sveta. Každý Tibeťan si berie za povinnosť aspoň raz za život vykonať k tejto hore púť, väčšina ju ale spraví viac krát. (Niektorí pešo hoci aj z 80 km vzdialenosti). Veria totiž, že každá jedna púť im v budúcom živote zabezpečí lepší život. Cesta okolo nej však predstavuje psychicky i fyzicky najnáročnejšiu náboženskú púť na svete.
;void(0);)
;void(0);)
Úplným protikladom tohto filmu plného pozitívnej energie je film Koka: Čečenská holubica švajčiarskeho režiséra Bergkrauta o vraždení nevinných čečenských ľudí ruskými vojakmi. Konflikt, ktorého hlavným dôvodom je snaha Čečenska o nezávislosť od Ruska, trvá už viac ako 10 rokov a za ten čas bolo podľa neoficiálnych údajov zabitých cca 200 000 ľudí. Z toho 35 000 detí! Tieto udalosti od r. 1994 zaznamenáva na videokazety čečenská emigrantka Zajnap a sú používané aj na súde pre ľudské práva v Strasburgu, ktorý sa týmto problémom od minulého roku zaoberá. Ruský prezident Putin totiž označuje vojnu v Čečensku za boj proti čečenským teroristom. Nuž, každá strana má dve mince. Tie zabité deti však teroristami určite neboli.
Pozitívnu energiu nezískate ani z filmu Tvárou v tvár AIDS americkej režisérky Kennedyovej o tejto celosvetovej pandémii. Režisérka nás zaviedla do piatich rôznych kútov sveta (Uganda, Brazília, Thajsko, India a Rusko) a na príbehov ľudí trpiacich AIDS nám ukázala ich všedný život, ako aj celkovú situáciu ohľadne tohto ochorenie v krajine. Ľudí, ktorí sa tejto problematike nevenujú viac, zrejme prekvapí informácia, že Uganda ležiaca v Afrike s AIDS úspešne bojuje a výrazne znížila počet novoinfikovaných ľudí, zatiaľčo Ukrajina (náš susedný štát!) tento problém ignoruje. Aj kvôli tomu žije v ukrajinskom meste Odessa a jeho okolí už 100 000 ľudí nakazených vírusom HIV! (A v celej krajine je to iba 1 % populácie.) Po skončení filmu sa uskutočnila aj diskusia na túto tému s českou aktivistkou Martinou Zikmundovou (organizácia Rozkoš bez rizika) a s fotografom Janom Šibíkom, ktorí sa tejto problematike už dlhé roky venujú.
;void(0);)
;void(0);)
Slovenskú produkciu na festivale zastúpili dva filmy – 26 minútové Hľadanie ilúzii Sahrai Karimi, pôvodom z Afganistanu, ktorá pred pár rokmi získala na Slovensku azyl a momentálne na VŠMU študuje réžiu. Druhým filmom bol celovečerný film režiséra Jaroslava Vojteka My zdes! o rodine z Kazachstanu, ktorá sa vydá do krajiny svojich predkov (Slovensko).
Celý festival dokumentárnych filmoch Jeden svet sprevádzalo množstvo sprievodných akcií – okrem besied s režisérmi, producentami či fotografmi boli sprístupnené aj rôzne výstavy so sociálnou tématikou. Konal sa aj multikultúrny večer venovaný utečencom na Slovensku.
Festival sa po Bratislave presúva do ďalších miest na Slovensku – máte tak ešte stále možnosť sa ho zúčastniť. Viac informácii získate na adresách www.jedensvet.sk a www.clovekvohrozeni.sk
