Jubilejný Art Film Fest 2012

V dňoch 16.-23. júna 2012 sa uskutočnil ďalší ročník medzinárodného festivalu Art Film Fest. Podujatie s dlhoročnou tradíciou zaknihovalo práve skončenou edíciou jubileum v podobe svojho dvadsiateho vydania. Oproti minulému roku prešiel festival aj miernymi zmenami. Počty kinosál a priestorov, v ktorých sa odohrávali projekcie, bol viac-menej vyrovnaný ako v Trenčíne, tak aj v Trenčianskych Tepliciach. V tomto malebnom kúpeľnom meste sa väčšina filmov premietala v Kine Prameň a v zrekonštruovanom Kinostane v parku pri Kúpeľnej dvorane, ktorá sama zastrešovala tretiu teplickú sálu. V Trenčíne bolo okrem dvoch kinosál v CineMaxe k dispozícii ArtKino Metro a vo večerných hodinách aj kinematograf na námestí, ktorý však premietal snímky len do stredy. Nové podmienky sa naskytli aj pre návštevníkov, najmä študentov, ktorí si festivalový cinepass museli zadovážiť za symbolickú sumu oproti bezplatnej registrácii v minulosti. To však nemení nič na fakte, že kto chcel, si aj vychutnal takmer 150 filmov rôznej metráže z domácej, európskej a mimoeurópskej produkcie v takmer nezmenenej štruktúre filmových sekcií, tradične doplnenej o bohatý sprievodný program.

Festivaly (nielen filmového rázu) vždy predstavujú energickú pôdu s nezameniteľnou atmosférou. Tú artfilmovskú však výrazne obohacuje aj prostredie, v ktorom sa odohráva. Trenčianske Teplice v tomto zmysle pôsobia doslova magicky. Kedže sú miestom, kam sa chodia ľudia zrelaxovať od každodenného zhonu, inak ako pozitívne ani pôsobiť nemôžu. Zelené exteriéry sú v dňoch festivalu doplnené o projekcie, no človek má možnosť navštíviť i samotné kúpele, prezrieť si krásy mesta a dohromady si tak vyskladať veľmi bohatý program. Mesto je plné usmiatych, prívetivých a všeobecne šťastných ľudí, ktorí sa aj vďaka umne vyskladanému časovému harmonogramu (pocta organizátorom) nemajú potrebu náhliť a stresovať. Všetko sa predsa aj tak nedá stihnúť. Podľa člena tohtoročnej medzinárodnej poroty krátkych filmov Tima Redforda, ktorý je zároveň aj riaditeľom festivalu Curtocircuito v španielskom Santiagu de Compostela, je však dušou takéhoto podujatia program. Svojou veľkosťou a svetovým renomé ponúka nezabudnuteľný zážitok, napriek minimalistickému priestoru, na ktorom sa odohráva.

Určite nielen ja mám pocit, že slovenský premiér Róbert Fico nedostal po víťazstve v tohtoročných voľbách také kvantum aplauzu ako na festivale. Každý film totiž začínal „pod záštitou premiéra vlády“ a táto čarovná formulka si takmer vždy vyslúžila potlesk, samozrejme myslený ironicky. Hneď nato sa diváci pohrúžili do sledovania filmov, ktoré pre mnohých predstavovali unikátne novinky, ale aj ocenené a po svete už vychýrené filmy. Tematicky zobrazovali hrdinov vo vyhrotených situáciách, uletené nápady, experimentálne počiny z celého sveta alebo už udomácnené portfólio ázijských filmov. Art Film bol postavený na styčných súťažiach medzinárodných hraných a krátkych filmov, v ktorých snímky bojovali o ocenenie Modrý anjel za najlepší film, réžiu, najlepší mužský, respektíve ženský herecký výkon a krátky film. Ďalšími sekciami boli Európske zákutia, Okolo sveta, Láska a anarchia, Prísľuby z Východu či Slovenská sezóna. Toho roku sa zostavovatelia programu zamerali aj na české dokumenty v kategórii Česká radosť, špecializovaný Focus sa zaoberal drsným pohľadom Nového britského filmu a pri príležitosti okrúhlych narodenín festivalu boli prezentované filmy s kinotematikou rôznej metráže v sekcii Téma: Pri vychádzaní z kina. Diváci si mohli vychutnať vybrané snímky v sekciách Hercova misia a Zlatá kamera, ktoré sú zároveň aj cenami, každoročne udeľovanými rôznym profesionálom z oblasti filmu, pričom vždy ide o vychýrené a zvučné mená.

Medzinárodná súťaž hraných filmov priniesla tento rok rovno sedem snímok, ktoré zastrešovalo aj prestížne Cannes. Dohromady sa o ocenenie Modrého anjela pobilo dvanásť filmov, ktoré precestovali rôzne festivaly, od Sundance a Toronta až po Locarno či Berlinale a odniesli si aj vážené ceny. Spoločným menovateľom všetkých príbehov bol výrazný individuálny hrdina rôzneho veku, vyznania alebo vnútorného rozpoloženia. Z tohto pohľadu najviac zaujali Medvedík dánskeho režiséra Madsa Mathiessena a rumunský film Všetci v našej rodine. Mathiessen zkomponoval príbeh svojho dlhometrážneho debutu z kraťasa s názvom Dennis, ktorý nakrútil ešte v roku 2007. Ten rozprával príbeh kulturistu, ktorý skrz svoju plachosť, vyplývajúcu z priam despotického vzťahu s matkou nedokáže nadviazať bližší kontakt so ženami. V Medvedíkovi sa tieto myšlienky prehlbujú a Dennisov svet pôsobí komornejšie, sprístupňuje sa viac divákovi a tým narastá aj uveriteľnosť postavy. A zároveň je prehĺbený aj antagonický význam jeho matky. Najpozoruhodnejšia je však paralela medzi vonkajšou a vnútornou krásou. Jeho dokonalá kulturistická postava je síce idolom mnohých žien (čo ukáže aj film), no dušou je to citovo založený človek, ktorého paradoxne vonkajšia krása až tak nezaujíma a túži nájsť lásku, nie fyzické potešenie. Film získal tento rok v Sundance Cenu za najlepšiu réžiu a hlavná porota ho na ArtFilme ocenila Zvláštnym uznaním.

Aj keď sa mi zdalo, že hlavný predstaviteľ Dennisa, Kim Kold bol v tejto sekcii najžiarivejšou hviezdou, cenu za herecký výkon získal Serban Pavlu za stvárnenie neurotického Mariusa v druhom spomínanom filme. V tom sa zoznamujeme s postavou otca, ktorý najprv navštívi svojich rodičov, kde začne neskôr vygradované dusno. Následne odchádza do bytu svojej bývalej ženy, kde má vyzdvihnúť svoju dcéru, s ktorou sa chystá na výlet. Od momentu, kedy prekročí prah bytu, začne chémia v jeho tele rôznorodo oscilovať. Priateľ bývalej spolu s jej mamou mu dcéru nechcú dovoliť odviezť a začne kolotoč obvinení, urážok a prepierania starých záležitostí, ktorý vrcholí fatálnym skratom Mariusa v emočne vypätej scéne. Pavlu vdýchol postave punc uveriteľnosti a v skutočnosti divák prežíva muky, ktoré mu osadenstvo bytu nachystá spolu s ním. Avšak postavy bývalej ženy a jej priateľa sú priveľmi schématické na to, aby v konečnom sumári zarezonovalo Mariusove konanie v psychologickejšej forme.

Ďalšie filmy tejto sekcie mali taktiež výrazné črty. Turecký Can sa predstavil vo svetle zaujímavej naračnej štruktúry. Príbeh o riskovaní rodinného šťastia, v ktorom adoptovanie malého chlapca menom Can výrazne ovplyvní budúcnosť manželského páru, je prezentovaný nielen ako mozaika retrospektívy a prítomnosti, ale aj ako priama konfrontácia týchto udalostí. V komplexnosti bol film čiernym koňom súťaže, ale Anjela za najlepší film si odniesol ruský Portrét za súmraku – vyobrazenie psychologického rozpoloženia ženy, ktorú znásilnia moskovskí policajti a po opätovnom stretnutí s nimi rapídne mení spôsob svojho života. Herečka v hlavnej úlohe tohto filmu, Oľga Dychovičnaja, bola taktiež ocenená. Zo sekcie zaujal aj rakúsky film Kuma, ktorý je sondou do tureckej rodiny žijúcej vo Viedni a za citlivý prístup k látke si odniesli tvorcovia druhé Zvláštne uznanie poroty. K slovu sa dostala aj austrálska kinematografia, ktorej zástupca, film Snowtown, bol odprezentovaný za účasti herca Lucasa Pittawaya. Ten si v prostredí prevažne nehercov strihol úlohu mladíka Jamieho, zmietaného v násilnom okolí. Z toho ho dostáva do relatívnej stability a pohody mamin priateľ John. No za všetkým pozlátkom sa skrýva fanatizmus, zdanlivá očista od zlého a násilie v ešte drsnejšej a reálnejšej forme ako predtým. Film je nakrútený podľa skutočných udalostí.

Európske zákutia sa prezentovali filmami s výraznými hereckými či režisérskymi menami a zozbierali na festivaloch po svete, čo sa len dalo. Diváci si mohli vychutnať ďalšie porcie napríklad od Leosa Caraxa, Julie Delpy, Luca Bessona či Michaela Hanekeho. Holy Motors Leosa Caraxa (anagram mena Alex Oscar) sa premietal výhradne vo večerných hodinách. Známy predstaviteľ cinema du look bol s príbehom mysteriózneho pána Oscara horúcim kandidátom na Zlatú palmu z Cannes, no tú mu nakoniec vyfúkol práve Haneke a jeho Láska. Holy Motors však zanechali vo mne stopu v podobe chtíča znovu si film pozrieť. Pán Oscar figuruje v pomyselnej reality show, ktorú snímajú neviditeľné kamery. Počas jednej noci navštívi niekoľko miest, na ktorých zakaždým zosobňuje iný charakter – netvora, vraha či otca rodiny. O Oscarovi nevieme prakticky nič, sprevádza ho len útla Céline. Carax tak vytvára sci-fi dystopiu, ktorá evokuje nepokoj a absurditu. Ťažká snímka je však veľmi príťažlivo nakrútená, núti diváka zamyslieť sa a herecký výkon dvorného Denisa Lavanta je doslova dychberúci. Koniec koncov, vo filme stvárnil 11 charakterových postáv. V sekcii boli prítomné aj víťazné snímky z festivalu Berlinale.

Cézar musí zomrieť bratov Paola a Vittoria Taviani je semi-dokumentom, v ktorom skupina väzňov nacvičuje Shakespearovu drámu Julius Cézar. Hodnoverné prepojenie klasického diela s prostredím okrajovej spoločnosti získalo Zlatého medveďa. Historicko-romantický triler Kráľovská aféra získal dokonca dve ocenenia Strieborných medveďov – za scenár a mužský herecký výkon. Julie Delpy sa po veľmi vlažnej Báthoryčke ukázala komédiou Le Skylab, ktorú z počutia mnoho divákov na festivale ospevovalo. Po troch rokoch sa vrátilo na scénu prekvapenie Cannes z roku 2007 – Christian Mungiu. A znova neodišiel naprázdno. Za kopcami triumfoval scenárom a herečkou v hlavnej úlohe. Jemná sonda do kláštornej spoločnosti s extrémne prepálenou stopážou sa dotkla háklivej témy viery v Boha a vzťahov medzi ľudmi ako takými. Silnú paletu tejto sekcie dopĺňal režisér Mesta bohov Fernando Meirelles, ktorého film 360 v mojom prípade uzatváral pobyt na festivale. Mozaika, v ktorej zaznela aj slovenčina, bola členená do niekoľkých príbehov v štýle filmov Alejandra Iňárritua. Spoločnými motívmi príbehov sa stali zrada, neľudskosť a rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Film navyše zaujal aj hviezdnym obsadením, napríklad Anthony Hopkins, Jude Law či Rachel Weisz.

Láska a anarchia sa vyznačovala experimentálnymi filmami s nezvyčajnými príbehmi. Zaujímavými boli grécke Alpy a srbský Klip. Prvý film narábal s veľmi pozoruhodným námetom. Členovia herecko-improvizačnej skupiny Alpy pracujú ako náhradníci pre rodiny, ktoré stratili blízku osobu. Osvojujú si ich zvyky, reč a spôsob myslenia. No len dovtedy, kým im daná úloha neprerastie cez hlavu. Film kritizoval pretvárku, absenciu vlastnej identity a poukázal na fakt, že každý z nás hrá nejakú fiktívnu úlohu. Klip je de facto porno a ukážka zhýralosti dnešnej mládeže. Tínedžerka Jasna si spríjemňuje nudu alkoholom a sexom. Jej zdanlivý vzťah s mladíkom zo školy je založený len na sexe, čo je v konečnom dôsledku deštruktívnym prvkom. Kritika životného štýlu mladých ľudí prechádzala od psychológie až k pornu v duchu videoklipov. Jasna neustále nakrúca udalosti na mobilný telefón, z čoho vznikajú scény ako vystrihnuté z domáceho porna. Režisérka Maja Milos podrobila svoj debut rýchlemu sledu udalostí, ktorý je okorenený divokou akciou a energickou hudbou.

Cestou Okolo sveta sme sa dostali nielen do vôd ostrieľaných majstrov, ale aj začínajúcich režisérov. David Cronenberg znova zaexperimentoval, tentoraz v znepokojujúcom Cosmopolise. Mladý finančník (Robert Pattinson) v ňom sleduje, ako sa jeho impérium behom jedného dňa rúca a z neho sa stáva radový občan, ktorého si ľahko môže nájsť pomsta verejnosti. Utópia je o to znepokojujúcejšia, že sám chcel lepší svet. Kritika kapitalizmu mi však prišla miestami až priveľmi neosobná, navzdory technickému kumštu režiséra. Medzi nováčikov sa zaradila Angelina Jolie filmom V krajine krvi a medu, ktorý mal premiéru v Berlíne. Snímka o konflikte v Bosne však bola prijatá aj tu, aj v Berlíne rozporuplne. Najviac prijateľným sa stal Woody Allen. Jeho nový film z európskej série si obľúbil takmer každý, s kým som o ňom hodil pár slov. Woody sa po Paríži premiestnil Do Ríma s láskou. Tam rozohral niekoľko príbehov. Mladomanželský pár, ktorý prichádza do Ríma, je podrobený hneď v úvode zaťažkávajúcej skúške vernosti. Architektova láska k priateľke je nahlodaná návštevou jej zvodnej kamarátky (aj keď pri tom vykresľovaní som si predstavil niekoho iného ako Ellen Page). Priemerného Rimana z ničoho nič obletujú médiá a pasujú ho do úlohy megahviezdy. A operný režisér na dôchodku (samotný Woody Allen prichádza do Ríma spoznať rodinu svojho nastávajúceho zaťa, z ktorého otca sa vykľuje neuveriteľný operný talent. Všetky príbehy mali spoločný motív lásky, či už zradnej (nevera), šialenej (opera) alebo falošnej (médiami obletovaný Roberto Benigni). Navzdory šablónovitosti Allenovho filmu bol príjemným spestrením, obohateným o hutnú dávku inteligentných vtipov a narážok.

Nový britský film bol kategóriou, na ktorú som sa obzvlášť tešil. Žánrové filmy priniesli nepokojné príbehy zvnútra britskej spoločnosti. Z videných (resp. neprepásnutých) ma však potešili len Tyranosaurus a Musíme si pohovoriť o Kevinovi. Debut Paddyho Considina sa zameral na vzťah depresívneho Josepha a Hannah, ktorá vedie naoko pohodlný život. Jej manžel ju však psychicky týra, z čoho vysvitne, že Joseph je so svojimi útrapami na tom ešte relatívne dobre. Príbeh dvoch nešťastných existencií, ktoré nájdu vzájomné pochopenie v negatívnej stránke života, ma nenechal pokojným. Considine bol dokonca odmenený za réžiu na minuloročnom festivale Sundance. Musíme si pohovoriť o Kevinovi narába so zaujímavou témou nenávisti matky a syna od jeho útleho detstva. Režisérka Lynne Ramsey predostrela výraznú depresiu, v ktorej beznádej matky a ľahostajnosť syna, fungujúce rovnako aj reverzným spôsobom, nastolili otázku solidárnosti a fungovania relatívne normálnej rodiny. Herecký výkon Tildy Swinton bol po režisérskom rukopise najvýraznejším prvkom filmu. Medzi najperspektívnejšie mali patriť aj Takéto je Anglicko a Zoznam smrti. Napriek vystihnutiu doby mi však „anglicko“ prišlo veľmi neosobné a Zoznam smrti navzdory žánrovej pestrosti pôsobil priveľmi chaoticky a vo finále málo úderne.

Na každom festivale sú večerné predstavenia veľmi atraktívne. Nočná prehliadka na Art Filme obsahovala napríklad kultových Krotiteľov duchov alebo veľmi vydarenú „srandičku“ Chata v horách. Vidieť v dnešnej dobe žánrový horor, ktorý nie je výsostne stupídny, ale ponúka zábavu a istú formu hrôzy je raritou. Art Film priniesol aj unikátnu slovenskú premiéru filmu Iron Sky, ktorý bol spomínaný v súvislosti s reportážou z Berlinale. A aj u nás si ho mnohí diváci hneď obľúbili. V prehliadke sa však dali vidieť aj neuveriteľné hlúposti, medzi ktoré patril aj Denník nočného motýľa. Emo „Fontána pre Rebeccu“ (jedna z postáv) zaujala maximálne peknými študentkami v hlavných úlohách. Zo Slovenskej sezóny sa divákom, ktorí sa nezúčastnili festivalu, dá odporučiť Tanec medzi črepinami Mareka Ťapáka, ľahká komédia Tigre v meste alebo dráma Zvonky šťastia.

Tradičné ocenenia profesionálom Hercova misia a Zlatá kamera priviedli do Teplíc unikátnych hostí. Tento rok sa ušli hercom tri ocenenia, posledné dokonca jubilejné, päťdesiate. V súvislosti s francúzskou herečkou Emmanuelle Beárt sa diváci hnali na film Francoisa Ozona 8 žien, kde hrala jednu z titulných úloh. Český matador Miroslav Donutil bol stredobodom pri sledovaní Románu pre mužov a megastar Ben Kingsley, ktorý si prevzal práve 50. ocenenie v rámci histórie Art Film Festu, uviedol hneď dva filmy – Sexy Beast a Hugo a jeho veľký objav. Zlatá kamera sa ušla Andrejovi Končalovskemu, ktorého filmy Dom bláznov a Ujo Váňa boli ozdobami festivalu, Dodovi Šimončičovi (film Sladké hry minulého leta) a Rudolfovi Urcovi, od ktorého boli v ponuke krátke filmy. Sprievodné podujatia niesli znova punc najmä prednáškového Forum-u, ktorý sa dotýkal možností zahraničnej koprodkucie nízkorozpočtového filmu alebo spôsobov, ako dostať filmy z našich lokalít na svetové festivaly. Taktiež bola možnosť po večeroch vypočuť si rôzne koncerty (Oskar Rózsa uvádza…), pozrieť divadelné predstavenie (Homo Fuge) alebo nazrieť do pripravovaného Panelu hraných slovenských filmov. Medzi ustálené workshopy patril scenáristický MidPoint, ktorý ponúka každoročne mladým profesionálom a študentom možnosť konzultácie ich diel. Organizátori pripravili aj špeciality. Vo workshope Pristrihni si! si mohli návštevníci sami vyskladať film, premietaný ku koncu festivalu a VideoKocka prezentovala mladých umelcov (či študentov alebo profesionálov), ktorí rôzne spracovávajú tému videa.

Naše eventové nebo prinieslo na ploche ôsmich dní neskutočný festival, plný umenia, zábavy a rôznorodých akcií. Art Film Fest nie je veľký, ale zato kvalitu mu nemožno uprieť. Intímny charakter je podporený lokalitou a z tej sa ťažko odchádzalo. Množstvo zážitkov, kvalitných filmov a skvelých ľudí – to sú veci, ktoré treba opakovať.