Juha © 2012 ASFK
Začiatkom marca nám Asociácia slovenských filmových klubov predstaví dielo jedného zo súčasných najvýznamnejších fínskych režisérov, Akiho Kaurismäkiho. Pätica filmov, ktoré budú v časovom horizonte marec – máj uvedené, priblížia typické príbehy späté s jeho domovinou, ale budú aj poohliadnutím sa za témami, ktoré robia tohto autora tak výnimočným. Aki Kaurismäki vyštudoval predovšetkým literatúru a komunikáciu. Po tom, čo vystriedal niekoľko zamestnaní, sa dal na štúdium filmovej vedy, kde zároveň písal filmové scenáre. Dráhu filmára začal ako asistent u svojho staršieho brata, tiež režiséra Miku Kaurismäkiho a od tohto okamihu už bol len malý krôčik k tomu, aby si mohol preniesť vlastné scenáre na filmové plátno. Spoločne s bratom založili filmový festival Midnight Sun a distribučnú spoločnosť Villealfa, ktoré dávajú možnosť predstaviť snímky mnohých talentovaných filmárov širšiemu publiku. Aki Kaurismäki sa minulý rok stal čestným hosťom festivalu Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti, kde pri tejto príležitosti vyšiel v edičnej rade Iniciály monografický zborník s podtitulom Světla v soumraku, venujúci sa filmovej tvorbe tohto autorského režiséra.
Film Juha (1999), prvý z filmov, ktoré budú uvedené, je vlastne filmovou adaptáciou románu Juhani Ahoa, ktorý patrí medzi jedného z najdôležitejších škandinávskych spisovateľov 20. storočia. Film je v mnohých ohľadoch ojedinelý. Kaurismäki, v ktorého filmoch je často dialógov poskromne, sa rozhodol totižto nakrútiť tento film ako nemý. Príbeh filmu sa točí okolo jednoduchej schémy – manželský pár Juha a Marja sa dostáva do stretu so svetáckym Shemeikkaom, ktorému sa nečakane pokazilo auto, takže trávi nechcené dva dni v ich dome. Marja musí odolávať lákadlu a porovnáva dobráckeho manžela so zvodným záletníkom. Kaurismäki, ktorý sa v tomto prípade načisto vzdal slova, tak nakoniec vyslovuje hold počiatkom kinematografie.
Nepochybne najznámejším filmom tohto režiséra je Muž bez minulosti (Mies vailla menneisyyttä, 2002) a je aj najúspešnejším, o čom svedčia i mnohé ceny z filmových festivalov, či dokonca nominácia na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film. V centre diania je tentoraz neznámy muž, ktorý sa stane obeťou trojice násilníkov v parku pod helsinskou vlakovou stanicou a je takmer ubitý na smrť. Preberá sa v spoločnosti bezdomovcov a vydedencov na periférii, kde začína nový život bez spojitosti so svojimi predchádzajúcimi osudmi. Spoznáva osamelú členku Armády spásy Irmu, s ktorou prežíva šťastné okamihy. Kaurismäki sa tu venuje svojim typickým postavám, outsiderom na okraji spoločnosti, jednoduchým ľuďom, ktorí nejakým spôsobom prežívajú, avšak ani sa nesnažia nejako vybočiť zo začarovaného kruhu…
Ďalší film, Svetlá súmraku (Laitakaupungin valot, 2006), tvorí záverečnú časť voľnej trilógie o životných stroskotancoch (Mraky odtiahli (1996) pojednávali o nezamestnanosti, Muž bez minulosti o bezdomovectve a Svetlá súmraku sú o osamelosti). Hlavná postava Koistinen pracuje ako nočný strážnik bezpečnostnej agentúry v Helsinkách. Vedie svoj jednoduchý život, v ktorom ho jeho rutinná práca nielenže nenadchýna, ale je v nej navyše často ponižovaný zo strany svojich kolegov. Závan novosti v tomto stereotype pre neho predstavuje až stretnutie s krásnou, no chladnou blondínkou Mirjou. Tá ho zatiahne do sveta zločinu, z ktorého sa však ťažko uniká. Aj tu režisér rozohráva partiu na pôdoryse jeho klasickej témy obyčajného človeka, avšak využíva pritom bohatú škálu typickú pre film noir. Od kamery, cez svietenie až k rozvrstveniu postáv od osamelého jedinca, bojujúceho proti bezpráviu (Koistinen sa však necháva priebehom deja skôr unášať, je pasívnejší než predobrazy zo slávnych amerických filmov), zvodnú femme fatale a zlého zločinca. Zaujímavosťou je i to, že režisér vyslovene odmietol nomináciu na Oscara za túto snímku v kategórii najlepší zahraničný film, a to na základe svojho kritického postoja k vojne v Iraku.
Kaurismäkiho zrejme najoptimistickejší film Le Havre (2011) sa na rozdiel od predošlých filmov odohráva práve v tomto francúzskom prístavnom meste. V centre diania je mladý čistič topánok menom Marcel Marx, ktorý šťastne žije so svojou milovanou ženou Arlettou, až kým mu do života nezavíta trinásťročný africký chlapec na úteku. Marcel, snažiac sa ho chrániť pred deportáciou a políciou, zažíva mnohé krkolomné situácie, často vtipne vyznievajúce, s jemne ironickým podtónom. Aki Kaurismäki, ktorý podľa vlastných slov zažil prvú dezilúziu zo života v desiatich rokoch, sa odvtedy snaží predstierať opak, aby nebral nádej druhým, čo potvrdzuje i miernym optimizmom práve v tomto filme.
Posledným uvedeným filmom v rámci tejto prehliadky režisérovej tvorby bude snímka Hamlet podniká (Hamlet liikemaailmasa, 1987) a ako už názov naznačuje, pôjde zrejme o netradičné spracovanie tohto slávneho literárneho diela. V Kaurismäkiho podaní je dej prenesený do Fínska a Hamlet je dedičom významného podielu v podniku, ktorému šéfuje jeho strýko.
Aki Kaurismäki je tvorca, ktorý s obľubou necháva priechod postavám, ktoré ťažko zaradiť do nejakej kategórie. Sú to predovšetkým outsideri, ktorí sa brodia životom len tak, často letmo požmurkujúc po niečom inom, no náhle si uvedomujú, kým vlastne sú. Je zaujímavé, ako sa v jeho tvorbe premieta vedomie, že nie je možné nájsť bezpodmienečné pravdy a odpovede. I tak si však jeho postavy často získavajú sympatie. V tichu, možno v opare melanchólie tak vystupujú, aby prežívali svoje životy v pasivite, a tak divákom dávajú možnosť na chvíľu sa zastaviť a prežiť s nimi tieto príbehy, v ktorých sa vznáša dym z dohorených cigariet. A množstvo vypitých šálok čiernej kávy v obľúbenom bare značí, že je čas vydať sa po ceste vydláždenej tmavými uličkami.
