Kinematografia zlého sna

Najlepšie filmy sú také, kde sa divák úplné stotožní s postavou a celý film ňou žije. Obzvlášť príjemne pôsobí fakt, že film odrazí reálne možnú skutočnosť. Pocit strachu je skutočný. Idete si po zatmenej ulici, hodiny nenávratne ukazujú pokročilý čas a vám nezostáva nič iné len udržať si chladnú hlavu a dojsť čím skôr domov. A aby som neodbočil úplne od témy, ktorú vám tu predkladám, zbožňujem keď sa boja postavy vo filme a najlepšie keď aj ja s nimi.

Od beznádeje je len na skok ku strachu a zlým snom. V takej situácii sa ocitli aj Jared Leto a Jennifer Connelly v temnom drogovom predstavení Requiem za sen (2000). Pocit, keď si nevážite ani samého seba, predstava toho, že ráno nemáte ani korunu a chcete si “pichnúť“ vás donúti klesnúť na absolútne dno. Vtedy sa pokúste zaspať. A to nehovorím o Letovej matke (Ellen Burstyn). Závislosťou sa dá trpieť v každom veku. Má to však aspoň jednu výhodu. Ako tak si všetko pamätáte. Nájdu sa však aj prípady, keď po piatich minútach neviete o čom ste hovorili – Memento (2000). Zaspávate s pocitom, že ani neviete kto ste. Občas to, ale nemusí byť zo zdravotného dôvodu – Agent bez minulosti (2002). A čo vtedy, keď sa prebudíte a nemáte ani len tušenie kde sa nachádzate – Planéta opíc (1968). Blúdite krajinou, ktorú vidíte prvý krát a želáte si, aby to všetko bol len zlý sen. Inokedy zase opačne je zlým snom aj nútený odchod z oblasti, ku ktorej ste sa dostali čírou náhodou – Pláž (2000). K nepríjemným snom vás môže dohnať aj náhoda. Osudné sekundy, osudné rozhodnutie – Polnočný expres (1978).

Zvyšok života zavretý v cele, dni keď si prestávate uvedomovať samého seba. V takomto prípade pomôže len nespávať a vyškrabávať dieru do steny – Vykúpenie z väznice Shawshank (1994). Občas sa to podarí. Ale čo keď si urobí na vás chúťky rovnaké pohlavie? – Kult hákového kríža (1998). Môže to však spôsobiť zmenu k lepšiemu. Zmenia sa vaše hodnoty a aj napriek nevôli ostatných viete, že ste urobili správne. Život však prináša obete, Edward Norton sa o tom presvedčil. Prísť o človeka z rodiny je krutá daň. Je jedno či je to brat, manželka – Schimdtov príbeh (2002), Nezabudnuteľná cesta (2002), alebo dcéra(y) – 21 gramov (2003). Únikom, aspoň čiastočným by mohlo byť klonovanie – Godsend (2004). Nevieme však, čo to môže spôsobiť. Neprebádaná oblasť De Nira priam fascinovala. Strach pociťujeme aj pred veľkou zmenou – 25. hodina (2002). Posledné hodiny voľnosti, úzkosť. Áno práve úzkosť bola v tomto snímku najciteľnejšia. Vieme si vôbec predstaviť aký to musí byť pocit? Dnes mám všetko, zajtra som nikto. Nikto zavretý v klietke. Čo urobím v posledných minútach na slobode? Opijem sa so známymi, povybavujem staré účty, či radšej vyvenčím svojho psa? Dá sa to riešiť aj uvoľňujúcim relaxom na lavičke, áno dá. Posledný Nortonov spánok v aute na ceste do pekla bol priam ukážkový. Zimomriavkové scény, keď sa vám ešte na posledné sekundy podarí utiecť z reality. Geniálne prevedenie, pri ktorom neostane žiadne oko suché.

Ale čo ak veľkou zmenou môže byť smrť? – Záhada Blair Witch (1999). Už ste zabudli na tie noci plné strachu hlavných hrdinov? Dokázali by ste pokojne zaspať? Skúste si predstaviť seba v Burkitsvillskom lese kde životné pravidlá prestávajú dávať zmysel. Boj o holé prežitie v Znameniach (2002) je proti tomu nič. Aj keď zastaviť mimozemšťanov tiež nie je sranda. No a ešte na takej púšti, kde je voda sviatkom, to si nechcem ani predstaviť. Keď sme už pri tej vode. Čo vtedy, keď sa ocitnete v situácii potravinového reťazca a žiaľ nižšie ako váš nepriateľ – Čeľuste (1975). Na zbláznenie je hlavne dostať sa do tejto situácie ľudským omylom – Otvorené more (2003).

Chvíle najväčšej radosti nastanú pri zotmení. Vlny, búrka, nepokojné more a o vašu nohu sa obtiera plutva niečoho nie veľmi príjemného. Tak, tak. Je to na psychiatriu. Ale radšej zahynúť v takejto ošemetnej situácii ako mať v sebe nebezpečnú bytosť – Vyháňač diabla (1973). Vtedy pomôžu len exorcisti. Ale keď sa so Satanom už narodíte prestáva každé vtipkovanie – Prichádza Satan! (1976). Takým ľuďom sa radšej vyhýbajte na sto honov. Na nebezpečné sny vám niekedy postačí aj jeden transplantovaný orgán – Oko (2002). Vidieť nie vždy spôsobuje radosť. To trápenie a desivé zážitky za to určite nestoja. No ak máte pevnú vôľu spamätáte sa zo všetkého, trebárs aj zo zneužívania – Kill Bill (2003), podvádzania – Neverná (2002), ohrozenia smrti – Zberateľ bozkov (1997), straty panenstva – Kids (1995), či z toho, že vaša obľúbená servírka dnes nerobí – Tak dobre ako sa len dá (1997).

Takže ako sami vidíte aj postavy filmového plátna majú svoje trápenia, niekedy menšie, inokedy väčšie, dala by sa o nich napísať celá kniha. Rezultuje mi z toho krátka veta, že ak nemáte po ruke Willisa – Šiesty zmysel (1999) – nechoďte radšej ani spať, lebo vás možno navštívi Freddy Krueger a smiech vás prejde.