Koberec, ktorý tam nebol
Report z Fest Anča 2018

Mojou hlavnou ambíciou pred príchodom na Anču 2018 bolo stihnúť viac z filmového programu než minulý rok, predovšetkým súťažné sekcie. To sa mi, myslím, podarilo. Za hlavnú zmenu z osobného pohľadu považujem, že azda prvýkrát som mal okolo seba väčšiu skupinu ľudí, pozbieraných z Malého Berlína (trnavské nezávislé kultúrne centrum) a jeho okolia.

Jedenásta Anča si pripravila vlastné zmeny. Tematický fokus zameraný na propagandu nahradil doterajšie národné okienka. Sekcia vytvorená v spolupráci s Olgou a Michałom Bobrowskými mapovala viac ako sto rokov propagandy v animácii, jej prvá a posledná časť boli pre mňa aj úvodom a záverom filmového vyžitia na festivale.

Zároveň sa organizátori z pochopiteľných príčin venovali dvom významným výročiam našej štátnosti, stému od vzniku Československa (100 rokov ČSR) a dvadsiatemu piatemu od vzniku novodobej Slovenskej republiky (25 rokov Slovenska). Týmto sekciám som nebol schopný venovať svoj čas, ale zato som neobišiel obnovenú súťaž slovenských filmov, o ktorej viac v samostatnom texte.

Miesta konania ostali rovnaké ako minulý rok, ich kompaktné rozloženie umožňuje stíhať aj sekcie umiestnené tesne za sebou napríklad v bábkovom divadle a na Stanici. Za predpokladu, že sa daná sála na Stanici nezaplnila, čo sa pri S1 stáva už pravidelne. S2 stále odoláva, nejaké to miestečko pre oneskorencov sa obvykle nájde. Rovnaká zostala aj organizácia stanového mestečka a zázemia v podobe baru, cateringu na dvore alebo úschovne a sociálnych zariadení. Komfortný štandard.

Počas štvrtkového otváracieho ceremoniálu organizátori upovedomili auditórium ešte o jednej dôležitej zmene. Červený koberec spred synagógy zmizol, rozstrihali ho na kusy a zavesili pod kupolu synagógy aj na dvor stanice. Voľne citujem Lukáša Sigmunda: „Všimnite si ten koberec, ktorý tam nie je.“ Lukášovi inak pri moderovaní otváračky dosť zavaril programový riaditeľ Maroš Brojo, keď vymenoval všetky podstatné novinky hneď v úvode a obral ho tým o oznamovaciu exkluzivitu na ďalšiu polhodinu. Ako skúsený profesionál s tými najelegantnejšími mostíkmi v hre sa však Sigi nenechal vyhodiť z konceptu.

Na dobrú noc sme sa o desiatej vtisli na prvú dávku Aničky v krajine zázrakov, tradičnej programovej sekcie bizarností. Timeu, našu srbskú dobrovoľníčku v Malom Berlíne, mimoriadne potešil hneď prvý film Labrador Harley (2017) od jej krajana Konstantina Kostica. Verím, že ju zaujal aj vydarenou kombináciu vtipu a dojímavosti; titulný labrador je túlavý pes, ktorý zúfalo hľadá nový domov.

Celá sekcia (ako obvykle) hýrila lahôdkami, ako príklady možno uviesť lotyšský Ako som prestal fajčiť od Jurģisa Krāsonsa (Kā es atmetu smēķēšanu…, 2016), ani nie tak o fajčení, ako o absurdite zákonov, český Příběh vánoční o prodavačce (r. Matouš Valchář, 2018) o „tradičných“ Vianociach v bežnej rodine alebo Ruky ako hotdog (Hot Dog Hands, 2016) amerického experimentátora Matta Reynoldsa. V tomto premietaní som sa prvýkrát stretol aj s reverzným kentaurom, hrdinom Woo-Hoo! (2018), nového videa od Dávida Štumpfa, známeho ako autora grotesky Kovbojsko.

Neskoro po polnoci som ešte šiel pozrieť kamaráta do Banky Žilina, luxusného podnikateľského a coworkingového centra, kde prebiehal Game Jam ako súčasť Game Days. Do stanu som sa dostal až nadránom a z najlepšieho spánku ma o pol ôsmej vytrhli susedia, ktorí balili stan a neprišlo im ani trošku divné mlieť na plné huby.

Preto som sa na prvý piatkový program, Svetovú panorámu 1, dostavil úplne oťapený. Ani sľubný začiatok s filmíkmi ako Láska vo vesmíre (Crushed in Space, r. Janice Chun, 2017) o jednostrannej zamilovanosti na pracovisku, Moje druhé oko (Ayny, r. Ahmad Saleh, 2016) o dvoch bratoch poznačených palestínskym konfliktom, či bláznivý Deň elektrikára (Elektrika diena,r. Vladimir Lešiov, 2018) ma nedokázal vzpružiť, asi po piatom kuse som sa vzdával. Našťastie, v S2-ke úplne hore stálo voľné široké kreslo, kde sa osoba mojich rozmerov mohla poľahky celá schúliť, a v ňom som viac-menej prespal zvyšok premietania.

So súdruhmi sme sa stretli v bábkovom divadle naobed na prvom pásme medzinárodnej súťaže, nasledovanej o druhej súťažou klipov. Z klipov hneď druhý v poradí získal hlavnú cenu – w/o od Sanni Lahtinen pre kapelu FINKEL. Na mňa na prvý pohľad viac zapôsobil úplne prvý premietaný klip Dolly.Zero od Uga Bienvenu, ale to skôr obsahom, než spracovaním. Po silnej úvodnej trojici môj záujem opätovne premohla únava a zo zvyšku mám len záblesky, poriadne som sa prebral až pri vapor/trashcoreovej estetike Fabia Trapu pre český Opak Dissu.

Z prvého bloku súťažných filmov som mal dojem mimoriadnej pestrosti. Nenaratívnu poctu gréckemu surrealistovi Theodorosovi Pantaleonovi Aenigma (r. A. Ntoussias, A. Fatouros, 2016) striedala „sociologická“ miniatúra Michaely Mihalyovej Tu a tady (2017, jediný slovenský zástupca v prvom bloku). Marfa (2017) bratov McLeodovcov je pomenovaná podľa mestečka na pohraničí Texasu, ale nemajú snahu dokumentovať, skôr zachytiť poetiku „miesta mimo času“. Krv zajaca (Rabbit’s Blood, 2017) Sariny Nihei psychoticky variuje tradičný zvierací totem surrealizmu. Stred (Pivot, r. Maki Satake, 2017) osciluje okolo industriálneho symbolu továrenského komína spôsobom pripomínajúcim Reggiovo Koyaanisqatsi. Florian Maubach sa v Policajtoch a zlodejoch (Räuber & Gendarm, 2017), originálne a z pohľadu prvej osoby vyrovnáva s problémami chlapčenského dospievania.

Posledný film tohto bloku bol aj najdlhší a zapôsobil na mňa najviac. Pakôň (Wildebeest, 2017) N. Keppensa a M. Phlipsa v 19 minútach sleduje Lindu a Troyera, pár v strednom veku, ktorý sa stratí počas safari. Smutnosmiešny príbeh zanechal nielen v nás otázky. Po premietaní sme s Timeou začuli na dvore Stanice porotcov Agnès Bizzaro, Michała Bobrowského a Petera Millarda, ako sa dohadujú na vypointovaní príbehu. Timea neváhala a ponúkla vlastnú interpretáciu. Celkovo ich však Pakôň asi nezaujal až tak ako nás, lebo sa mu neušla žiadna cena. A ja som zas nevidel žiadny z filmov, ktoré ocenili. Dánsky projekt Nič sa nedeje (Nothing Happens, r. Uri a Michelle Kranot, 2017), ktorý má aj VR verziu, získal hlavnú cenu a Hudobné traumy (Muzicke trauma, 2018) si odniesli zvláštne uznanie. Timeu mohlo tešiť – aj tešilo – že je to film Srba Miloša Tomića, ktorého pozná osobne.

Za špeciálneho hosťa si táto edícia festivalu vybrala japonského animátora Kodži Jamamuru, svetovo presláveného filmom Na hlave (Mt. Head, 2002). V záujme rozšírenia svojho povedomia o jeho tvorbe som si pozrel prvú časť profilu. Jamamurov špecifický zmysel pre absurdný humor sa prejavuje aj v Starom krokodílovi (The Old Crocodile) z roku 2005 o reumatickom krokodílovi, ktorý zje svojho pravnuka, lebo sa už nevládze pohnúť za vzdialenejšou potravou. Vôbec neprekvapuje, že Jamamura má v portfóliu adaptáciu Vidieckeho lekára Franza Kafku (2007), inšpirovanú poviedkami tohto pôvodného absurdexistencialistu.

Z ponuky celovečerákov som si vybral Šťavnatý vŕšok (Watership Down). Hoci ide o bristkú klasiku režisérov Martina Rosena a Johna Hubleyho z roku 1978, vôbec som nevedel, čo mám čakať. Film na motívy rovnomenného románu Richarda Adamsa ma upútal mixom klasickej disneyovskej animácie a veľmi nedisneyovského, miestami naturalistického príbehu o zajacoch, snažiacich sa založiť si vlastnú kolóniu v nepriateľskej krajine, a patril k mojim osobným festivalovým vrcholom.

Okrem chvíľkovej návštevy divokej Anče v Mordore som zvyšok piatkového večera venoval hudobnému programu. Anča dokáže vždy dotiahnuť neopočúvané a originálne mená, čo platí aj pre The Blackwood Incident Dominika Nováka a Jozefa Čabu, „improvizačnú performance na modulárnom syntetizátore, umocnenú „televíznou inštaláciou“ vizualizujúcou zvukové dianie“, a „maximálne techno“ Tittingur Dominika Suchého a Matúša Mordavského. V sobotu sa predstavil aj už zmienený Opak Dissu, ktorí sa neskôr presunuli aj za DJ pult na bar. Ďalšie hudobné projekcie, na ktorých som absentoval, nemenujem.

V sobotu som si ešte rozšíril zásobu súťažných filmov a videí opäť v príjemnom prostredí bábkového divadla, v pokračovaní propagandistickej sekcie zo súčasnosti neveriacky sledoval brexitovský klip pre UKIP We’re Better Off Out (2016), vystatovanie sa, že Som ruský okupant (2015), epizódu severokórejského antiimperialistického cartoonu na spôsob Káčerova a podobných vypaľovačiek. Žiaľ, alebo našťastie, nedosledoval som ju, lebo vedľa začínala slovenská súťaž. Večer si Anča vynahradila minuloročný programový výpadok – externé premietanie Zbojníka Jurka od Kubala s novým soundtrackom Mareka Piačeka. Niektorým elektronická kompozícia prekážala, mne azda iba to, že znela takmer bez prestania a tiché, odpočinkové momenty sa takmer nevyskytovali.

V nedeľu ešte dekonštrukcia propagandy – filmy silných autorov, ktorí sa so zadaniami invenčne pohrali a miestami ich podrýpli (napr. Karel Zeman, Jurij Norštejn, Theodore Ushev), a potom už len záverečný ceremoniál. Chlebíky som si nechal ujsť, aby mi neušiel vlak. A na Stanici som nechal karimatku, ktorú som kúpil deň pred festivalom. Tradícia zabúdania vecí na Anči neporušená.