Príchod asi o šiestej osobáčikom. Rišo, spolužiak z vyšky, čaká na parkovisku pred svojou favoritkou. Zvezieme sa k zámku na cigaretku, obdivujeme terasy, snívame o fajnových podnikoch, čo tam raz budú prekvitať. „Vieš, že Pezinok bol oslobodený 1. apríla?“ Vraví Rišo. Ktovie, či tie oslavy berie niekto vážne. Ale dátum nie je výnimočný, platí aj pre Trnavu a určite množstvo ďalších sídel na západe Slovenska. Po cige Rišo ide ešte za nejakými povinnosťami do Mordoru (ako volá Modru), ja idem na program do kulturáku.
Dom kultúry či Kultúrne centrum po demokraticky, je opacha uprostred starého námestia. Pochopeniu jeho skutočných rozmerov som sa tento rok priblížil o kúsok v sobotu na afterke v obrovskej sále na poschodí, kde som predtým nikdy nebol, aj keď som sa PAFFu v kulturáku zúčastnil opakovane. Na parkete ste mohli urobiť tri saltá a päť kotrmelcov, kým by ste s niekým nadviazali kontakt. Veľkosťou niečo ako priemerná letisková hala.
Vo vestibule ma čakala inštalácia starých (predigitálnych) televízorov, z ktorých niektoré boli zapnuté a obrazovky dokopy dávali nápis PAFF. Veľmi som bol rád, keď som v zbierke našiel 2-3 prístroje, ktoré mi silno pripomínali moje vlastné 90. roky, hlavne Rubin Tesla C3xxD, u nás doma prvý farebný prijímač (vyrábaný od roku 1988 v spolupráci so Sovietskym zväzom). Nadrozmerné písmená P A F F zložené z rozsvietených žiaroviek (pravý amerikan stajl) boli rozložené aj na poschodí pred vstupom do sály.
V čase môjho príchodu už naplno bežala sekcia best of Černá věž, čo je obdobne (na amatérov a študentov) zameraný festival v Českých Budějoviciach. V kúte bokom od sály organizátori prezieravo postavili ďalšie plátno a po zemi rozhádzali tulivaky práve pre ľudí ako ja, čo sa buď oneskorili alebo sa im do sály nechcelo. Tak som sa tam zložil a videl prvú perlu večera, 27-minútovú čiernu komédiu „Lháři“, v ktorej sa partii výrastkov podarí vyklamať zo zabitia rovesníka.
Napravo od uvítacích žiaroviek zasa po stenách organizátori rozložili výstavu obrazov a fotografií mladých umelcov, čím priestoru už definitívne vpečatili slávnostný výraz. Aby sa už aj ten najvačší gadžo cítil ako na kultúrnej akcii, koniec prestávky medzi blokmi programu ohlasoval gong a skutočný hlásateľ. Jak vo filharmónii, ciboha! Nie som si istý, či to bol hlas moderátora festivalu Pištu Vandala, jednoducho sa mi myslenie po gongu vždy asi pol minúty resetovalo. Na bare, tam už to bolo našťastie všetko jasné, keď človek začal stretávať ľudí, ktorých si matne alebo jasne pamätal z predchádzajúcich ročníkov. (Pivo sa dalo piť a víno bolo ešte v mojej cenovej tolerancii – dve deci za ečko. Tým sú moje nároky na bar vyčerpané.)
V bloku mockumentaries mala slovenská krajina iba jedného zástupcu, no zato stál za to. Zmätok zmyslov od Petra Leibitzera sleduje chalana s ojedinelým fetišom (podtitul Vôňa porcelánu azda napovie viac). Hlavný predstaviteľ pôsobil dostatočne vyšinuto, aby ozvláštnil štandardné postupy dokumentu ako interview pri kozube a hovoriace hlavy, za bonbónik sa dajú označiť surreálne „lúčne“ zábery porcelánovej romance.
Zostal som ešte na jeden blok kraťasov. Zo slovenských vecí ma asi najviac pobavil 7-minútový štek Klepe od KEKS Production, ocenený za najlepší scenár v minuloročnom bratislavskom 48-hodinovom filmovom projekte. To je taká tá súťaž, kde dostanete nejakú tému, žáner, prípadne ešte povinnú rekvizitu alebo repliku a do dvoch dní musíte s kamošmi vymyslieť, natočiť, postrihať a odovzdať hotový film. Tento mal nielen vtipný scenár, ale aj vizuálne atrakcie ako letecké zábery z drona a Luline kozy. Srandovné bolo ešte video Pracovný pohovor zo série Lesk a bieda hipsterov od Fičí.sk. Lýdiu Petrušovú a spol. sa dalo zastihnúť aj osobne – PAFF dodržiava milý zvyk, že kto môže, uvádza svoj výtvor sám. Aby to nebolo málo, ďalšie videjká od nich šli v sobotnom programe (Ako sa stať hviezdou na YouTube a Rozchod). Posledný piatkový reprezentant, Živé žraloky od Csabu Molnára, pochádzal z VŠMU, preto bol aj najserióznejší, filmovo najkonvenčnejší a vari najmenej zaujímavý. „Sociálna dráma“. Ale dobre.
Noc doma v Trnave a v sobotu poobede opäť vláčikom do Pezinku na druhý festivalový večer. Keďže sobotný, tak aj o poznanie voľnejší. S Rišom sa stretneme tak raz-dvakrát do roka, takže sme väčšinou okupovali bar a rozoberali naše vzkvétajúce životy. Okrem toho ma zoznamoval s množstvom pezinských kamarátov (s niektorými snáď aj tretí raz).
Pezinskú sekciu tradične ovládla tvorivá skupina Stoned Cocks. Tentoraz si okrem tradičných recesistických úletov pripravili aj priam politický triler Wired, inšpirovaný spisom Gorila. Páč výsledok stále prezrádza amatérske podmienky výroby, že sa vôbec pustili do takého ambiciózneho projektu, za to skladám pomyselný (a určite deravý) klobúk. Vyhrali s ním aj tretie miesto. Pezinská sekcia bola spojená so súťažou 12-sekundových filmov, kde sa urodilo možno viacej absurdity než humoru, ale nielen viťazná Sedlákova smrc (Henrich H. Hujbert, Peter Čermák) zamestnala bránice celého osadenstva hlavnej sály. Domýšľam si, pretože v tomto čase sme sa už s Rišom do sály nezmestili, taká bola precpatá.
Keď už som začal o víťazoch, dokončím. PAFF má okrem dobrovoľného vstupného aj ďalšie chvályhohodné elementy, v neposlednom rade o cenách nerozhoduje žiadna veľavážená porota, ale sami diváci. A tí si ako druhý najlepší film vybrali Ruskú ruletu Martina Zvonára. Okrem toho, že má tiež záber z drona, obsahuje totálne uveriteľnú zápletku z pezinského podsvetia (kde len prišli k toľkej hotovosti?), poctivý ľudový jazyk („Čo si myslíš, že robíš, ty tučný kokot?“ – „Komu hovoríš tučný?“), situačný humor a vynikajúcu hudbu.
Do koncových titulkov Saténové ruky hrajú svoju pesničku Fúzy, čo ma úplne bez námahy premosťuje k úplne víťaznému filmu PAFFu 2016, How to Grow a Perfect Beard (Bííírd) od chlapíka menom Petrisko Matusek (tak sa predstavuje v titulkoch a kto som ja, aby som ho slovakizoval?). Trojminútový filmík obsahuje presne to, čo sľubuje titul, návod na vypestovanie perfektnej brady, čiže paródiu na súčasné, verím, že už dohasínajúce trendy v pánskej móde, nech sa môžem ísť konečne oholiť a prestane sa ma každý druhý šracko pýtať, jak dlho mi to rastie. K hlavnej respektíve jedinej ženskej úlohe blahoželám Júlii Heldovej, takisto študentke mojej milovanej vyšky.
Tuším paralelne s prednáškou Petra Konečného o zakázaných reklamách, ktorá začínala o ôsmej, sme postretli Ivana, ďalšieho chalana z mojej milovanej vyšky. Má teraz s ďalšími bývalými spolužiakmi vlastný biznis. Vyprávali sme sa o dronoch s kamerkami. Jeho firma si vybavuje na drony licenciu, je to síce otravná byrokracia, ale súdiac podľa ich využitia iba vo filmoch na PAFFe, do budúcnosti konkurenčná nevyhnutnosť. Po prebratí hajteku sme šli na RATM revival do letiskovej haly, kde som si položil pivo na podlahu a postupne sa rozoskákal na Guerilla Radio a iné pecky. Ani som to pivo nerozlial! Perfektný večer.
Ešte aj DJi na afterke začali odrádzať ľudí až hlboko po polnoci. Rišo s frajerkou ma opustili, ale poctivo sa rozlúčili a podarovali cigu na cestu. Jediná škoda toho konca o tretej, musel som sa ešte hodinu potulovať po Pezinoku do prvého vlaku. Niežeby sa mi netúlalo fajnovo.
