Fest Anča 2017. Foto Fest Anča, Juraj Starovecký
Zákulisné klebety, bilancie
Anička nám rastie ako také chrastie, rozplazila sa za desať rokov zo Stanice po celom meste, vychovala si hada na prsiach v podobe Game Days, viac-menej samostatnej gamerskej akcie v Novej synagóge, návštevníkov chodí čoraz viac. Hoci festival pomaly zanecháva detské začiatky, aj detí je na ňom z roka na rok viac, a to nielen na premietaniach a iných programových zložkách určených práve pre ne, ale aj všade inde: na dvore, v stanovom mestečku, v sálach sledujú emancipáciu poľskej cipky, lepia sa od cukrovej vaty, na piesku si kradnú hračky. Normálne že toto je už detský festival, rozhliada sa Vava okolo seba, nespúšťajúc zo zreteľa vlastný kučeravý príspevok. Chcelo by to tu takých tých ozajstných animátorov, smejeme sa, čo by sa im mohli venovať neprestajne.
Tak asi 15 rokov dozadu bola Vava ešte usadená v Bratislave a v starej A4-ke pri Mekáči (bývalé Véčko) organizovala „ilegálne“ večerné premietania animákov pre priateľov a hocikoho, kto mal záujem. Tieto večery vraj priviedli Janu Slezákovú na myšlienku založiť celý festival animovaného filmu. Túto verziu mám od Borisa Šimu a Vava ju neskôr potvrdzuje. Samotnej Jany Slezákovej, festivalovej ex-riaditeľky, toho času zastávajúcej funkciu materskej dovolenky, som sa nepýtal, ešte by mi pokazila story. Vava nápadu najskôr neverila, lebo Jana s animovaným filmom predtým nemala veľmi do činenia, ale chytili sa toho ľudia ako Andrej Kolenčík, Alica Gurínová a Peter Budinský a v auguste 2008 zorganizovali prvý ročník medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča. Uch, ako veľkolepo to znie, akoby to ani pravda nebola.
Patrí ku krajším bilanciám môjho patetického života, že som sa väčšiny z tých desiatich ročníkov zúčastnil. Prvýkrát v roku 2010. Pamätám sa na interview s Admirálom na lavičke pred stanicou. Pamätám sa na barmana, také ucho, ktorý ma nechal nadránom vyviesť z baru pre vlastné víno. Ucho stále robí na Stanici a už kočíkuje vlastného uchatého pankáča. Pamätám sa na nekonečné noci a nekonečné rána za stolom na dvore, strávené v povznášajúcich debatách so somrákmi a ženami s obrovskými očami. Pamätám sa na všetky filmy… No jasné.
Thank you, Žilina, for being in existence
Asi tak deň pred začiatkom sa dohadujem s Braňom, že príde tiež a vezme svoj stan, lebo má priestrannejší a kvalitnejší. Vybavujem spolujazdu, ale tá nakoniec padá, nuž utekám na rýchlik o pol tretej. Braňo medzitým je už na mieste, rozkladá stan a v meste ho zachytáva lejak aj s výpadkom prúdu. („Stan stojí, moje myšlienky sú s ním.“) Mňa už čakajú iba stopy po daždi, o piatej vyskakujem z „motorky“ priamo na Stanici. Akreditujem sa, nachádzam stan podľa Braňových telefonických inštrukcií, skladám veci a idem do S1 na nové talenty Vyšegrádskeho fóra, kde stojím na boku, lebo sála je na prasknutie a vnímavé dieťa komentuje prvý film o emancipácii pohlavného orgánu, že „to bolo smiešne“, s čím vrelo súhlasí celé osadenstvo.
Po projekcii potrasiem Braňovi rukou, sadáme si na chvíľu von a práve tá chvíľa stačí, aby sa zjavil rozfajčovač partie Ľubo a rozfajčil partiu prvou sklenkou. Na bare zaobstaraný tabáčik a pivéčko, zdá sa, že máme všetko. Hajde na ceremoniál.
Slávnostné otvorenie prebieha v už oficiálne otvorenej synagóge s osvedčenou moderátorsko-tlmočníckou dvojicou Lukáš „You have to interpret what I say“ Sigmund a Barbara Ďurčová. Z mnohých perličiek vyťahujem srdečné poďakovanie mestu Žilina „for being in existence“. Od organizátorských špičiek sa mi na raute dostáva odporúčanie vyskúšať slovenské ružové, tak skúšam, kým je (čo teda nie je dlho). Vraciame sa s Braňom alternatívnou trasou okolo mestského cintorína. Zastaví nás chalan, pýta sa na cestu k nejakému baru, a keď zistí, že nie sme domáci, zapraje nám: „Tak nech vás nezbijú.“ Nezbili.
Skladáme sa na stoloch na dvore. A zrazu tu bol Jani z Betliaru, v súčasnosti z paneláku naproti železnici a štvorprúdovke, ktorý si Braňo zmýlil s internátom, ale pôvodne to bola socíkovská ubytovňa, takže sa nepomýlil. Jani hľadá zaujímavé miesta na pobyt v Žiline, lebo sa (dočasne) prisťahoval len nedávno a tipy od kolegov mu zatiaľ veľmi nevychádzajú. Na Stanici sa mu páči. Nám sa páči Jani, lebo kupuje pivo. Neskôr, keď sa sedenie vonku preplnilo a nám sa zachcelo muziky, sadáme si do detského kútika s bežnými rekvizitami (takzvané hračky), napríklad počítadlo. Vnútorný hlas sa uchechtáva: „Už to máš zrátané.“ Majú tu výstavku farbičkových kresieb, hlavne zvieratká, kôň i kengura a visí tu aj jeden obraz veľký zarámovaný, ten si nepamätám, to je nové? Braňo vypustí prvú filozofickú perlu 10. ročníka:
„To je dobre, že je drahá pálenka, bo ľudia nie sú až takí rozbití.“
Vtom Lukáš prepláva svojím moderátorským ladným krokom na bar. Sme veľmi unavení, ideme spať krátko po polnoci, keď zábava ešte ani negraduje. Asi o druhej ma vytrháva z blúznenia strašný rachot (párty stále pokračuje). Ženský hlas lakonicky komentuje:
„Toto je zlé. Toto je veľmi zlé.“
Nedozvedel som sa, čo. Na druhý deň nevidím stopy po nijakom incidente. Tak sa nedozviete ani vy.
Fokusy, profily, pocty, digresie
Pre 10. ročník Anna Ida Orosz pripravila maďarský fokus. Práve jednou jeho časťou, animovanými karikatúrami zo 60. rokov, zahajujem o jedenástej piatkový program. Baví ma hlavne Románik (Romantikus történet, Gyula Macskássy, György Várnai, 1964), kde „mladík si v parku prisadne k slečne a začne fantazírovať o dobývaní jej srdca“ (koľko som sa tu ja takto nafantazíroval!) a čierna komédia Päť minút vraždy (Öt perc gyilkosság, József Nepp, 1966) „o nekonečných možnostiach, ako vykonať vraždu“, vrátane lákania malých dievčatiek do kríkov na cukríky (koľko som sa ich ja takto nalákal!). Ehm.
Dávame si profily dvoch zvláštnych hostí. Stop motion horory Roberta Morgana s mäsitými voskovými bábkami, morfujúcimi do najčudesnejších tvarov, sú presne moja krvná skupina. Zvlášť Bobby Yeah (2011) o neľudskom tvorovi, „ktorý zažíva sériu čoraz bizarnejších a desivejších stretnutí po tom, ako ukradne zlomyseľnému dieťaťu milované zvieratko“ si ihneď v mysli kladiem na piedestál hajlajtov festivalu. Oproti Morganovej temnej fantázii vyzerajú fázové animácie ďalšieho hosťa Paula Busha akademickejšie. Možno i preto, že dlhé roky vyučuje. Z formálnych experimentov s náznakovým alebo chýbajúcim naratívom tak vyčnievajú kratšie vtípky Gejšina príprava (Geisha Grooming, 2003) alebo Pocta Busbyho Berkeleyho Mae Westovej (Busby Berkeley’s Tribute to Mae West, 2002). Ale aj veci z múzeí (hmyz, ľudská história) sa mi pozdávali. Diváci dosť odchádzajú (Braňo odhaduje, že 59 %), no verím, že na paralelný program, nie zo znechutenia. V S1 beží od piatej pocta jednému zo zakladateľov slovenskej animácie, 80-ročnému Rudolfovi Urcovi, aj s krstom DVD Čarovný svet animovaného filmu, 13-dielneho seriálu, pokusu o „prvý ucelený filmársky pohľad na dejiny slovenského animovaného filmu“. Aby som Paulovi Bushovi neubližoval, na masterclasse druhý deň mal celkom plno.
Okrem dokončenia a riadneho spustenia synagógy aj s galériou a barom sa v Žiline dejú ďalšie zaujímavé veci, dokonca aj také, v ktorých nemá prsty Stanica či Marek Adamov. Podvečer odchádzame s Braňom na peší výletík do Hájovne, polhodinka pochodu, novovznikajúceho kultúrno-komunitného centra v lesoparku smerom na univerzitu. Miestny správca Michal Chudík nám spraví prehliadku zatiaľ skromných priestorov, čaká ich ešte veľa roboty. O tej a o krásnych plánoch, čo bude, až bude porobeno, sa bavíme vonku pri ohnisku s ním aj s partiou okolo, z ktorej si pamätám najmä týpka s prezývkou Nezmar. Mišo nás vyprevádza naspäť inou trasou, cez lesopark a bajkerské trate s brutálnymi skokmi, kade kedysi fujazdil Peťo Sagan (a zrejme tam sa naučil tie svoje špinavé triky), cez vilovú štvrť na kopci, kde si zbohatlíci sprivatizovali najkrajšie výhľady na okolie, na dvoroch rozložili SUV-čka a huňatých psov s metrom v kohútiku. Serpentínovými uličkami až dolu na sídlisko, okolo „Slotovho kokota“, výškovej obytnej budovy (cez 20 poschodí) na mieste niekdajšieho amfiteátra, pomenovanej po slávnom predsedovi preto, lebo práve on ešte v primátorskej funkcii stihol predať pozemok. Teraz tam vraj bývajú Kysučania a Kórejci.
Vraciame sa na stanicu so zotmením, čo je pre mňa znamenie na hudbu. Kým Braňo si sadá na pásmo Anička v krajine zázrakov, ja idem na Isama Zing, nové alter ego Jonatána Pastirčáka (tiež už ančového veterána na to, aký je stále mladý) v kombinácii s vizuálmi Michaely Chmelíčkovej. Toto ma dostáva na dobré miesta a pokračujem ďalším koncertom v Londýne usadenej dvojice Jamka, čo sú Monika Šubrtová a Daniel Kordík. O polnoci Pjoni preberá zodpovednosť za hudbu na bare, stretávam sa s Braňom, zisťujem, že celá skupina z Hájovne aj s Michalom a Nezmarom sa došli baviť.
„Pod lampou býva najväčšia lampa.“
Pendlujem medzi nimi, niekým iným a samým sebou. Braňo posiela nejaké baby, aby ma zobrali tancovať, ale nejak som do toho nedával srdce. Odkráčal do stanu asi o tretej, ja som mal náladu ešte zostať. Za to som trpko zaplatil, keď som ho potom našiel v stane zababušeného do môjho spacáku (po tom jeho ani stopy) a na mojej karimatke sa skveli zvyšky nedojedených čipsov. To som sem musel dať, nehnevaj sa, kamarát, ale zato vynechám Francúzku, ok?
Redukujem, meškám, nechce sa mi
Sobotnú profilovku asi najhlavnejšieho hosťa Barryho Purvesa sme obišli tak, ako som obišiel všetky súťaže vari až na jeden blok hlavnej (zo štyroch). Videoklipov mi je celkom ľúto, to ma vždy bavilo. Nechcelo sa mi na premiéry súťaží behať do divadla, keď celé zázemie je na Stanici. Reprízy na Stanici sa mi zas obvykle križovali s iným atraktívnym programom. Slovenská súťaž ani nebola, bola iba slovenská panoráma, a na tej som bol. Aj som predtým stretol možno najmladšieho tvorcu vo výbere, Petra Cabarku. Svojho Cudzinca (2016), 3D „dobrodružstvo vtáka, ktorý sa ocitá v kolónii tučniakov“, spravil na strednej (UAT v Bratislave). Pobavil som sa, no nová nádej slovenskej animácie z neho asi nebude, ide vraj do Bystrice na maľbu. Škoda? Či škoda skôr toho, že tento rok nevydalo na súťaž? A možno to je koncepčné rozhodnutie, lebo minulé roky išlo do súťaže prakticky všetko, čo sa prihlásilo. Pokiaľ niet veľmi z čoho vyberať, načo to siliť? Takto odpadlo napätie a cviky v potláčaní ješitnosti. O ďalších filmoch v slovenskom výbere sa snáď ešte rozpíšem samostatne.
Prestávku po panoráme som využil na zaobstaranie poživne v meste a o štvrtej som už aj s Braňom sedel na Synovi bielej kobyly (Fehérlófia), maďarskom celovečeráku Marcella Jankovicsa z roku 1981. O tomto kuse som už počul dávno a „snový filmový kaleidoskop úchvatných odtieňov“ (príbehovo v zásade verzia Valibuka) moje očakávania ešte predčil. Odišiel som z neho s pocitom ľahkej duše. Asi som si to mal doplniť aj o druhý Jankovicsov celovečerák na feste, Tragédiu človeka (Az ember tragédiája, 2011). Pšíšte. Tu by som chcel niečo viac o spomenutom zázemí, ale ja som v stánkoch hľadal iba pivo, nuž prenechám slovo Braňovi: „Sklz v programe nahrádzam výbornou vegánskou kuchyňou za málo peněz , ktora nezasýti, ale zachutí 🙂 Jedol som ju každý deň, a mal som asi všetko. Bolo to top jedlo 🙂“
Presúšame sa v areáli so zámerom nabrať sily na večerný program, ktorý by mal byť poriadne nabitý. O ôsmej sa napchám do kontajnera na „0“, bočný projekt dvoch chlapíkov z metalovej kapely 0n0, budú drony a ambienty s príchuťou Tibetu a búšením rukou do kovových stien. Výčil, jak sa hovorí. Filip, ďalší známy, ktorému sa po peripetii s ubytovňou nakoniec podarilo infiltrovať do stanovho mestečka, sa s partiou zberá na Nano VJs, mapujú nejaký kostol na Mariánskom námestí. Zážitok Filipovi prajem, ale odtiaľto sa už dnes nepohnem. Ozaj, čo to bolo s tou naplnenou kapacitou? Lebo ani v piatok, ani v sobotu som nemal pocit, žeby sa medzi stanmi nedalo hýbať, skôr naopak, videl som dosť miesta na postavenie ďalších. Idem si Aničku v krajine zázrakov vonku pod mostom, neskôr po desiatej set HRTL (Leoš Hort) + VJ Navis. (Braňo: „Velice namakaný, na západe ala Berlín by to malo asi aj trocha väčší úspech“). V týchto miestach sa mi rozchádza chronológia, lebo aj organizátorom sa začala so zistením, že premietať niečo vonku, kým vedľa v sále zúri hudba, nie je pre divákov práve komfortné. No myslím, že som sa vrátil do kontajnera na Aničku v Mordore, obľúbenú sekciu najväčších zvrhlostí a najvyššieho umenia. Ako Braňo píše: „Pes to zabil.“ (Ide o fázovú animáciu Mňau, v origináli Miauuu od Davorina Marca, zloženú väčšinou z nasekaných čb záberov na vlčiaka v rôznych polohách.)
Utekáme, čo nám sily stačia, späť do esdvojky na performance Heidi Hörsturz s neodolateľným názvom Sexuálny trashart útočí! Doslova v tej sekunde, keď sa predriem pomedzi ľudí a sadám si dopredu, kde jedine je miesto, hudba končí a ide potlesk. No pekne. Vstávam, sadám si s Braňom vonku na stoličky a čakáme, čo sa bude diať ďalej. Mal by ísť Kubalov Zbojník Jurko so živým sprievodom Mareka Piačeka. Ale odkiaľsi zaznie hlas Maroša Broja, že túto vec musia, bohužiaľ, odvolať. To bolo asi jediné také väčšie programové fópá, čo som zažil. Ako náhradu ponúkli výber Vapour Aesthetics, ktorý išiel súbežne aj v S1. Sníval som kadilakové sny (Cadillac Dreams, Ricky Jonsson Jr, Kristel Brinshot, 2012), mal som Pow Pow Pow Swag (Sandra Araújo, 2013) a prežil som Smrť pána Prasiatka v 25 dimenziách (Mr. Piggy Dies in 25 Dimensions, Josh Sehnert, 2013).
My Baby Left Me, Your Baby Left Her ID
Žilo sa na párty a žilo sa dlho, lebo keď som v nedeľu o desiatej došiel na jediný svoj súťažný blok, nebol som schopný udržať sa v bdelom stave a všetky filmíky sa mi zliali do jedného. Potom som čakal s Braňom na jeho odvoz. Keď sa pobral spánombohom, dal som si ešte blok maďarskej animácie po roku 1989. Najsilnejšiu spomienku som si uchoval na My Baby Left Me, 9-minútovú odyseu sexuálnej deprivácie (Milorad Krstić, 1995), Jonáša (Jónás, Líviusz Gyulai, 1996), vtipnú podvrátku biblického Jonáša v bruchu veľryby a Maestra Gézu M. Tótha z roku 2004.
O štvrtej záverečný ceremoniál, kde som si strategicky vybral miesto na zemi hneď vedľa stola naloženého jedivom, takže keď sa všetko vyhlasovanie a ďakovanie skončilo, stihol som si uchmatnúť aj nejaké tie chlebíčky a inú choseň. Potom som sa vybral na opačnú stranu na pivo a vysedával pred synagógou, kalkulujúc, na ktorý vlak musím ísť, ak sa chcem dostať domov v rozumnom čase. Do vysedávania mi zazvoní Filip, že jeho frajerka stratila na Stanici občianku, že ju majú na bare a či nemôžem po ňu skočiť, lebo ona hneď zajtra cestuje do zahraničia a musí ju mať alebo niečo v tom zmysle. Tým sa mi odchod posunul asi tak o hodinu a mohol som vysedávať pred synagógou dlhšie a dať si ďalšie pivo. Ešte Ľubo bol parádny, lebo s ním sme na Stanici uzavreli fest ako sme ho aj začali a navyše ma odprevadil na stanicu hlavnú, aby sa mi veselšie kráčalo.
Opäť raz bolo dobre, opäť bola Anča o niečo väčšia a bohatšia. Alebo kompaktnejšia? Slovenská súťaž síce nič, ale filmy, čo vyšli v poslednom roku, sa premietli aj tak, takže toto nechýbalo. Karaoke Battle bývala obľúbenou súčasťou (priam masovkou), ale je to len sprievodný program, nikto nepríde na festival len kvôli tomu, ani z neho preto neodíde. Plus logisticky (koordinovať to s iným programom) to bola hrúza. Trošku ma mrzelo, že festivalové minúty, čo robila kamoška, sa veľmi nedali vidieť. Robili sa pre telku v rozsahu tuším 6 minút, čo by bol pred každým premietaním údel, ale taký alternatívny tretinový zostrih aspoň pri večerných sekciách by nemusel byť odveci. Divné veci sa diali s programovými letákmi, ktoré neboli už v prvý deň poobede (predpokladám, že sa postupne zásoby doplňovali, nemal som potom chuť sa na to pýtať, radšej som zavadzal v ceste očumujúc programy polepené strategicky po dverách). Pri raste návštevnosti, myslím teraz hlavne na ľudí v stanoch, by možno mohli na Stanici pouvažovať nad zvýšením kapacity sociálnych zariadení vonku, hlavne tá jedna sprcha pre každé pohlavie by si zaslúžila kamarátku. Alebo tam aspoň drbnite nejaké háčiky, šak človek nemá kam dať veci.
To je nádhera. Začnem poeticky, až v siedmom nebi priam, a skončím pri radoch na sprchy. Ale za to môže Žofia Bosáková: nechcela oslavné veci, ale konštruktívne. Tak toto je môj momentálny vrchol konštruktívnosti. Vidíme sa v druhej desiatke.
