Fontána pre Zuzanu, 1985
Text o histórii a súčasnosti tvorby pre deti a mládež bol prezentovaný na festivale seriálov Pilot 2020.
Určite nie je odvážnym tvrdením povedať, že vo vzťahu slovenskej kinematografie či slovenskej televíznej tvorby a mládeže ako cieľovej diváckej skupiny panuje dlhodobo veľmi laxná atmosféra. Stačí si v rýchlosti prejsť filmy alebo seriály cieliace na mládežnícke (tj. tínedžerské publikum) za poslednú dekádu. Jednu zo snáh osloviť najmä dospievajúce, pubertálne a rebelujúce publikum predstavoval Jakub Kroner s filmom Lóve či seriálom Lokal TV, ktoré sa snažili byť dielami „o mladých pre mladých“, v snahe hovoriť ich jazykom a ostrým zmyslom pre humor. Kronerove pokusy boli skôr ojedinelé a ostali bez výraznejšej kontinuity, navyše svojím „jazykom ulice“ oslovovali skôr špecifickú cieľovku v cieľovke.
Prípad Kroner je funkčný ako univerzálna synekdocha pre občasný, epizodický zjav slovenskej tvorby pre (deti) a mládež po roku 2000. Jej problémy však siahajú ešte o dekádu hlbšie, do roku 1989, respektíve do obdobia 90. rokov a chaotickej transformácie, respektíve deštrukcie zázemia audiovizuálnej tvorby na Slovensku.
K zmene v tvorbe pre deti a mládež treba pristupovať z viacerých hľadísk: okrem zmeny produkčných podmienok po roku 1989, resp. 1996 (privatizácia kolibských štúdií) skrz nástup internetu a digitálnych médií, až po stále prebiehajúcu premenu mediálnej krajiny pod taktovkou VOD platforiem a streamovacích sietí, produkujúcich masívne kvantum audiovizuálneho obsahu.
Prvou príčinou poklesu tvorby pre deti a mládež je strata jej zázemia, zapríčinená zánikom III. tvorivej skupiny (najmladšej z kolibských tvorivých skupín vedenej do roku 1989 Alenou Vičíkovou), špecializovanej na tvorbu obsahu pre deti a mládež a neskôr už spomenutou privatizáciou štúdií na Kolibe. Tu je potrebné sa pristaviť a sledovať vývoj v prvej polovici 90. rokov.
Ako píše filmová teoretička Jana Dudková vo svojej štúdii Transformation Processes in Post-socialist Screen Media (Bratislava): Celovečerný film pre deti a mládež v slovenskej tvorbe po roku 1990 takmer vymizol, ale zároveň dodáva, že tvorba pre deti a mládež sa stala v prvých porevolučných rokoch významnou časťou televíznej tvorby pod záštitou Hlavnej redakcie programov pre deti a mládež. A práve zánik Hlavnej redakcie programov pre deti a mládež v prvej polovici 90. rokov sa stal pre tvorbu pre deti a mládež osudovou ranou, pričom súčasnosť s príchodom nových produkčných a distribučných platforiem na globálnom internetovom trhu situáciu ešte viac komplikuje.
Logickým krokom po zániku kolibských štúdií je rozhodnutie nahradiť časť vlastnej, pôvodnej tvorby, tvorbou nakúpenou zo zahraničia – nakoľko ide o menej nákladný a náročný proces. Práve prienik zahraničnej tvorby sa odráža zvýšenou konkurenciou, ktorej paradoxne neodpovedá zameranie sa na zvyšovanie kvality a konkurencieschopnosti domácej tvorby, ale jej ústup v prospech nakúpeného obsahu. Zásadný je ale fakt, že zahraničná tvorba sa v súčasnosti šíri svojimi vlastnými, internetovými kanálmi, čo ešte prehlbuje priepasť medzi slovenskými televíziami a autonómne existujúcim zahraničným obsahom.
V súčasnosti tiež môžeme hovoriť o kríze verejnoprávnych médií, ktoré nestíhajú vytvárať obsah tak atraktívny ako zahraničné spoločnosti a v našich geografických šírkach ani nedisponujú dostatočnými (tobôž porovnateľnými) finančnými prostriedkami na výrobu filmov a programov pre deti a mládež.
Do priestoru obsadeného internetom a platformami ako HBO a Netflix sa, samozrejme, dostáva aj kvantum obsahu tvoreného youtubermi a instagramermi, ktorých cieľovou skupinou je do veľkej miery práve mládež. Verejnoprávne televízie, navyše, akoby vôbec necielili na požiadavky a vkus mladého (najmladšieho?) publika, ovplyvneného youtubovými vlogmi, novými médiami, klipovou estetikou a epizodickou naráciou, či interaktívnou skúsenosťou zo sveta videohier.
Pre túto divácku skupinu môžu staré rozprávky alebo filmy o dospievaní predstavovať príliš anachronickú záležitosť, ktorá je mimo ich sveta (najmä ak ako mládež chápeme demografickú skupinu staršiu ako 15 rokov, ktorá s nadšením sleduje seriály ako Euphoria, End of the Fucking World alebo Sex Education, čiže programy o dospievaní zamerané primárne na búranie tabu a stereotypov, spojených s týmto obdobím).
Na danú situáciu sa ukážkovo adaptovala napríklad nórska verejnoprávna televízia, keď v roku 2015 začala vysielať svoj vlastný seriál SKAM. Inými slovami, je príliš naivné očakávať, že filmy ako Sojky v hlave, Slané cukríky, Fontána pre Zuzanu, Rabaka, prípadne filmy ako Vlakári alebo Ružové sny (ak chceme vybrať filmy oslovujúce mládež z tvorby II. tvorivo-výrobnej kolibskej skupiny) oslovia súčasné väčšinové mládežnícke publikum inak, ako prapodivné artefakty minulosti.
O niečo lepšie je na tom situácia v tvorbe pre deti. Seriály ako Websterovci alebo Tresky Plesky sú platformami so svojbytnou, sviežou estetikou, ich autori, jednoducho povedané, „idú s dobou“. V tvorbe pre mládež však vzniká vákuum. Musíme, prirodzene, rozlišovať medzi tvorbou, ktorej hlavnými postavami je mládež a tvorbou určenou pre mládež. Práve medzi týmito dvoma skupinami sa v slovenskej kinematografii vytvára trochu bizarná trhlina.
V slovenskej kinematografii totiž aktuálne nie je núdza o dospievajúce postavy (stačí spomenúť filmy ako Môj Pes Killer, Piata loď, Zázrak, Pirko, Až do mesta Aš, Špina), avšak ide o festivalovo orientované sociálne drámy, pri ktorých môžeme len ťažko vravieť o orientácii na mládežnícke publikum. O dospievajúcich sa točí, ale paradoxne nie pre dospievajúcich. Akoby boli zaujímavými lakmusovými papierikmi spoločenských nálad a problémov (spoločenské a sociálne problémy – extrémizmus, chudoba, rasizmus, téma znásilnenia), ale ako cieľová skupina, respektíve publikum sú prehliadaní.
Mládež je komplikovaná cieľová skupina, riešiaca špecifické problémy spojené s dospievaním a hľadaním svojej identity a rôzne osobnostné krízy vo viacerých rovinách. Vyžaduje si, aby s ňou bolo narábané ako s dospelými – aj preto odmieta didaktický tón, moralizovanie a mravokárny tón, ktorý jasne určuje, čo je dobré a čo zlé (a je typický napríklad pre TV tvorbu pre mládež v prvej polovici 90. rokov). Sú to parametre, ktoré ešte komplikujú beztak zložitú situáciu s produkčnými prostriedkami a medzinárodnou konkurenciou.
Fontána z Rapošovej Fontány pre Zuzanu, jedného z posledných naozaj úspešných slovenských filmov pre mládež sa tak stáva metaforou pre celú slovenskú tvorbu, určenú tejto diváckej skupine: Fontána tu ako tradícia stojí, ale nedarí sa ju opraviť a spojazdniť.
