Hniezdo © 2019 RTVS
Reflexia slovenskej seriálovej tvorby za rok 2019 bola prezentovaná na festivale seriálov Pilot 2020.
Uplynulý rok je z pohľadu televíznej seriálovej tvorby pomerne pestrý, čo sa týka žánrov i počtu seriálov. Na prvý pohľad je však viditeľný nepomer v kvalite medzi jednotlivými titulmi, a tiež aj v tvorbe medzi jednotlivými televíziami.
Televízia JOJ pokračuje v trende posilňovať svoj imidž novými projektmi – v minulom roku priniesla nové série piatich seriálov a ďalšie tri nové seriálové projekty, v začiatku tohto roka pribudli ďalšie tri nové seriály. Oproti nej televízia Markíza zaostáva – v minulom roku priniesla len nové série, a to svojich štyroch divácky úspešných projektov. V začiatku tohto roka zatiaľ uviedla dva nové seriály.
Čo sa produkcie seriálov týka, najslabšie z toho vychádza verejnoprávna RTVS, ktorá vlani prišla len s dvomi koprodukčnými seriálmi (Strážmajster Topinka a Kriminálka 5. C). Tento rok priniesla do vysielania seriál Hniezdo, a je to konečne nejaký seriálový titul po dlhšej pauze. Suma sumárom, niet sa na čo sťažovať, divák si má z čoho vyberať, a vzhľadom na neustávajúci konkurenčný boj, má stále aj čo porovnávať. Škoda, že medzi nimi nie je viac pôvodných, autorských seriálov.
Toľko krátka štatistika na úvod, poďme sa pozrieť bližšie k jednotlivým titulom. Otočme chronológiu a prejdime k čerstvým novinkám.
Novinky medzi televíznymi seriálmi
RTVS odpremiérovala v januári spomínaný dramatický seriál Hniezdo. Ponúka vyzretý, fungujúci scenár, v ktorom dobre pracuje s napätím. Postavy sú komplexné, fungujú samostatne i spolu, dialógy odrážajú realitu. Je to jeden z najkvalitnejších scenárov, ktoré tu v televíznej seriálovej tvorbe vznikli, podobne ako tomu bolo pri Tajných životoch. Hodilo by sa mu trochu humoru na odľahčenie náročných životných situácii, ale nie nevyhnutne. Dobre pôsobí aj práca s hercami, ktorí sú autentickí a nebudia dojem silenosti. Ak je niečo, čo by sa Hniezdu dalo vytknúť, bola by to vizuálna stránka, ktorá pôsobí mdlo a bez nápadu, či nejakej výnimočnosti. Je však veľkým prínosom, že tak, ako pri Tajných životoch, aj tu tvorcovia otvárajú závažné témy, venujú sa im do hĺbky a s citlivosťou, no bez zbytočných príkras či skratiek, zobrazujú citlivé témy, ako proces adopcie či pôrody a prístup zdravotníckeho personálu k pacientkam.
Nemocničné prostredie je pre slovenské televízie zjavne akýmsi magnetom, vstupujú do neho aj v roku 2020. Televízia Markíza prebraným seriálom Červené pásky. Šesť mladých ľudí, každý s inou diagnózou, sformuje partiu na mieste, ktoré šťastnej mladosti veľmi nenahráva. Ak sa odosobníme od toho, že nám tvorcovia predkladajú nemocnicu, ktorú slovenský súčasný pacient môže nazvať sci-fi (pekné, štýlové priestory, dokonalá čistota, kompletne milý a fundovaný personál, možnosť pohybovať sa po celej nemocnici bez reštrikcií), dostaneme silné vzťahové linky a autentické emócie, ktoré však zväčša netlačia zbytočne na pílu. Seriál mal v čase písania tohto textu za sebou len pilotnú časť, no urobil dobrý prvý dojem. Dobre k seba sadli známe herecké tváre s tými novými, a tie nové zaujali a potešili.
Na nemocničných chodbách sa ocitneme aj s JOJkárskym spracovaním prebraného seriálu Jenny. Príbeh tínedžerky, ktorej zistia leukémiu a ktorej sa opäť raz radikálne zmení život, má námetovo divácky potenciál, ale zatiaľ zverejnená prvá časť značne ubrala z nadšenia. Komentár hlavnej postavy, ktorý musí všetko opisovať a vysvetľovať, odčerpáva dynamiku, ochudobňuje interakciu hlavnej postavy s okolím, ktorá je už aj tak obmedzená vzhľadom na situáciu, v ktorej sa ocitá. Absentujú hlbšie vzťahy a dejová dynamika, všetko sa Jenny akoby iba dialo. Zaujímavé je, že akýsi vnútorný komentár postavy sprevádza divákov ako v Jenny, tak aj v Červených páskach. V tom prvom prípade to nefunguje veľmi dobre, v tom druhom prípade je to prínosné, pretože ten komentár predstavuje len jednu skladačku z mozaiky postáv, a nie je to tak na úkor deja.
Konkurenčný boj komerčných televízií neprebieha len v nemocnici, ale aj na školskom dvore. Televízia JOJ predstavila prebranú minisériu Bola raz jedna škola. Jej „hrdinom“ je netradičná škola, ktorá aktívne zapája rodičov do školského diania. Premelie sa v ňom veľa postáv – rodičia, deti, učitelia… a akási vyžadovaná hyperaktivita má prinášať humorné situácie. Problémom tohto seriálu je, že je „o všetkom, a pritom o ničom“. Ponúka priveľa podnetov, pôsobí ukričane, no o tom, ako funguje školský ekosystém, hovorí málo. Divák nemá veľa príležitosti dobre sa zoznámiť s hrdinami, čo by možno až tak neprekážalo, ak by bol cieľom situačný humor, no ten sa tu nedarí účinne vytvoriť. Niektoré postavy či situácie smerujú k vytvoreniu karikatúry, no často im chýba miera či talent vystihnúť moment. Mínusom tohto seriálu, čo je inak problém aj iných slovenských seriálov (Oteckovia, Prázdniny,…), sú detskí herci – týka sa to prevažne nižších vekových kategórií. Hrať bohužiaľ nevedia, a tak to nahrádzajú ukričanosťou a afektom. Chýba im skúsenosť, ktorú kedysi detskí herci naberali napríklad v Zlatej bráne, a zdá sa, akoby sa s nimi herecky dostatočne nepracovalo, resp. nepracovalo vôbec.
TV Markíza stavila na prebraný seriál Pán profesor, ktorý sa odohráva medzi stredoškolákmi. Už v úvode je cítiť, že ide o svižnejšie dielo. Seriál má dobrú dynamiku, baví aj kamera či strih. Rušivá je však nestabilita – kým niektoré pasáže ponúkajú vtipné dialógy a nesú sa v dobrom tempe, iné situácie prinášajú silený humor, miestami až trápne momenty a akési záseky v tempe. Oceňujem casting, kde sa okrem pár známych hercov objavuje veľa nových tvári. To by určite osviežilo iné seriály. Treba však spomenúť aj slabú stránku, a to v prípade Pána profesora je to, že ponúka instantné riešenia na zložité životné situácie a každý diel predstavuje nejaký nový príbeh. Uzavrieť situácie ako adopcia či tehotenstvo tínedžerky je v jednej časti jednoducho nemožné a divákom tak televízia servíruje povrchnosť. To, čo funguje pri Hniezde tu zlyháva.
Televízia JOJ tento rok ponúkla aj rodinný zábavný seriál Nový život, ktorý sleduje troch kamarátov – bývalých športovcov – pasujúcich sa s novou etapou života bez športu. Chce to byť rodinný seriál, chce to byť sitcom, no je to akýsi „mačkopes“, ktorý nevie strhnúť ani dramatickosťou, ani humorom. Objavuje sa v ňom množstvo nereálnych momentov a stereotypov, ako napríklad úplne sploštenie žurnalistickej práce alebo obraz toho, že žena môže byť buď žienka domáca vyprážajúca rezne, alebo namyslená panička živená mužom, ktorá sa nevie ani o pavúka v spálni postarať, či maximálne sexi čašníčka. Okrem Alexandra Bártu (teda okrem opileckých scén) a snáď Juraja Loja nepresvedčil v seriáli nikto – herci pôsobia buď vyšumelo, mdlo, alebo neohrabane.
Nové série overených titulov
Vlani ponúkla televízia JOJ hneď niekoľko titulov. Zo začiatku roka to boli ťaháky – tretia séria Za sklom a mysteriózna miniséria Trhlina. Krimi Za sklom, ktoré bombasticky avizovalo reflexiu toho, čo sa po vražde novinára v slovenskej spoločnosti odhalilo a deje, nakoniec prišlo s najslabšou sériou. Seriál rezignoval na autorskú tvorbu a uchýlil sa k vykrádaniu reality a novinových článkov, a ešte aj v tom „odpisovaní“ dokázal istými domyslenými faktami a nezvládnutými charaktermi (zlomená, prihlúpla postava premiéra stvárnená Luknárom hovorí za všetko) zmiasť divákov. Neponúkol nič nové, neprišiel s novým pohľadom a o „odvahe“ sa tu nedá vôbec hovoriť. Je to jeden z tých príkladov, keď marketing a PR absolútne prerástol samotné dielo. Nehovoriac o rôznych skratkách, nie najlepšom hereckom obsadení a nevierohodnosti dvoch hlavných postáv.
Podobným sklamaním bola aj trojdielna miniséria Trhlina, ktorú sprevádzal v kinách rovnomenný film. Knižná predloha seriálu a filmu je akýmsi slovenským návratom k Blair Witch, no príbehovo je podvýživený. To sa premietlo aj do filmu a seriálu, a aj keď herecké výkony (teda okrem rozprávača) sú dobré, nedokážu utiahnuť a vytvoriť potrebné napätie. Ani jeden z týchto seriálov nepovažujem za vydarený, ale na druhej strane oceňujem krok, že sa televízia púšťa aj do žánrových projektov.
Vlani si diváci JOJ mohli užiť aj dva nové sitcomy – Delukse a Hrobári. Delukse, ktorý rozohráva komédiu v srdci luxusného hotela, trpí na zbytočné dovysvetľovanie a nevyhne sa ani trápnym vtipom. Nepomáhajú mu ani prehnané herecké výrazy. V porovnaní s ním je sitcom Hrobári sviežim vetríkom. Prichádza so zaujímavým prostredím, ktoré nahráva na smeč zábavným a bizarným situáciám. Humor je príjemný a napomáha mu aj dobre zvolený casting.
Pokračovanie sitcomu Ministri také zábavné, bohužiaľ, nie je, práve naopak, humor má kŕčovitý a nabitý stereotypmi, ktoré už jednoducho nebavia. Televízii sa bohužiaľ nevydaril ani komediálny seriál Dovidenia, stará mama, ktorý je jednoznačne najslabším titulom zo všetkých. Rozpačito pôsobí aj komediálny seriál o mamičkách, ich partneroch a deťoch Som mama, ktorý síce kedysi dávno mohol vzísť z jedného vydareného stand-upu, no rozpísaný na niekoľko častí stratil dynamiku. A rozpačito, aj to len s obomi prižmúrenými očami, by sa dal častovať aj seriál Prázdniny, z ktorého vlani odvysielali tretiu sériu.
Markíza minulý rok nepriniesla žiadnu novinku, ale divákom ponúkla pokračovania piatich seriálov, ktoré u nich patria medzi najpopulárnejšie. Zo sitcomov najlepšie zarezonovala Kuchyňa, ktorá dokázala vyčariť viacero príležitosti na úprimný smiech. Ďalšie dva seriály Susedia a Horná Dolná to však nedokázali. Oba seriály sú už za zenitom, pretože časy, keď boli smiešne dedinská pitka či maďarské prešmyčky, sú už dávno za nami. Nehovoriac o využívaní všelijakých stereotypov a klišé, ktoré sú pre tvorcov lenivou skratkou pri budovaní príbehu, postáv, atmosféry.
Markíza vlani nasadila do vysielania aj nové série rodinných seriálov – Sestričky a Oteckovia. Sestričky sú ďalšou z radu variácií na príbeh z nemocničného prostredia, ktorý síce neašpiruje na seriál roka, ale určite patrí medzi tie lepšie tituly, čo oceňujú aj diváci sledovanosťou. Seriál Oteckovia sa tiež teší diváckej obľube, avšak pri jeho sledovaní sa núka otázka pre tvorcov, či naozaj je nutné pracovať so stereotypnými spoločenskými vzorcami správania kategorizovaných podľa pohlavia namiesto toho, aby ukazovali, že v reálnom živote to tak nemusí a často ani nevyzerá.
Repetitívnosť prostredia, opozeraný casting aj neautentické scenáre
Hotely, nemocnice, školy – až príliš často sa opakujú také prostredia, akoby sme sa všetci mimo nemocničných, školských a hotelových chodieb ani nepohybovali. Pri sledovaní televízie sa obmedzene javí aj herecký potenciál. Ak človek pozerá viacero slovenských seriálov za sebou, rýchlo nadobudne pocit, že máme len obmedzený počet hercov a tí sa objavujú v každom seriáli. Navyše, ak k tomu hrajú podobné charaktery, je to priam otravné.
Posledný rok bol evidentne silný pre Alexandra Bártu, ktorý naozaj vyskakuje na diváka z každej strany. A tu bokom jeho herecké kvality, jednoducho menej je niekedy viac. Na druhej strane však v seriáloch posledných mesiac cítiť posun v castingu a príležitosť dostávajú aj neznáme tváre, síce zatiaľ ide skôr o mladých ľudí, ktorí logicky ešte nemajú herecké skúsenosti, no túto obmenu je na televíznej obrazovke cítiť a vzbudzuje to záujem.
Kvalita seriálov v našich končinách často dopláca aj na samotný scenár, nedotiahnuté postavy, ich neautentickosť, skratky, pritiahnuté dialógy a v prípade sitcomov aj trápno či neschopnosť vybudovať komickú situáciu. Pri sledovaní domácej tvorby mi chýba akýsi originálny nápad, téma, uhol narácie, svojský vizuálny štýl, úderné uchopenie žánrovosti či humor hraničiaci s mučením bránic. Nehovorím, že pokusy sa nedejú, ale zatiaľ tu nevznikol ani jeden počin, ktorý by okamžite zarezonoval bez pridruženého ALE… Jednoducho dobré kino na pokračovanie, kvôli ktorému odložíme pozeranie iných seriálov na Netflixe či HBO.
Nechcem však byť vyslovene negatívna, pretože sú tu aj seriály, ktoré sa oplatí vidieť. Mnohé by sa dali ešte vylepšiť, treba však vnímať aj podmienky, v akých vznikajú. Televízie majú záujem o seriálovú tvorbu a ich diváci tiež, a to je dobrý stavebný kameň. Páči sa mi, že sa viac otvárajú aj mladším ročníkom, venujú sa aj ich témam a zobrazujú ich v ich prirodzenom „habitate“.
Spomenúť treba ešte jedno mínus, ktoré sa objavuje v slovenských seriáloch bez „televíznej“ príslušnosti, a to je set dizajn a kostýmy – nedotiahnuté, bez nápadu, často neuveriteľné, akoby niekto len preniesol maketu bytu z predajne do štúdia. Aj preto sa mnohé postavy javia ako figúrky dosadené na javisko, kde majú vyznačené, odkiaľ pokiaľ sa môžu pohybovať.
Ak by som mala vysloviť želanie, bolo by to, aby boli naše seriál odvážnejšie v kreatíve, hľadali nové, originálne témy – a to nielen v našom prostredí, ale aj v globálnom, citlivo vnímali dnešnú dobu a snažili sa odbúrať stereotypy namiesto toho, aby ich posilňovali, a tiež, aby prinášali nové tváre a nápaditejšie prostredia. Určite by im pomohlo, aj keby mali väčší luxus v podobe času, aby tie scenáre mali čas dozrievať a prípadne prechádzať aj cez viaceré kolá konzultácií, ako to napríklad býva pri vývoji filmových diel.
