Reportáž MFF Bratislava 2007

Tak a je to za nami. 9. ročník medzinárodného filmového festivalu nás tento rok obšťastňoval o čosi kratšie ako po minulé roky, ale filmové zážitky našťastie zostali dostatočne výživné na to, aby sme mali na čo spomínať aj v nadchádzajúcom roku. Všetky štatistické fakty nájdete na oficiálnej stránke festivalu, ja sa vás pokúsim oboznámiť s tým ako som si festival užil ja a ako ho hodnotím v porovnaní s predošlými ročníkmi.

Polčas začiatku

Festival sa pre mňa začal už v piatok 7. novembra, kedy sa síce aj oficiálne otváral, ale len pre „the chosen ones“. Premietanie slovenského snímku Polčas rozpadu mi tak nakoniec uniklo, čo by som však aj napriek môjmu patriotizmu ešte pokojne strávil. Horšie som však zniesol fakt, že som sa aj napriek nemalej snahe nedokázal akreditovať, pretože najskôr som sa musel ísť ohlásiť do press centra. Poverená osoba tam však nebola, pretože sa vraj šla prezliecť na úvodný ceremoniál. Stáva sa, napokon už som vedel, že otvorenie festivalu sa na novinársky preukaz nevzťahuje. Prešla medzitým približne polhodinka a presscentrum sa opäť mohlo radovať z mojej vizity. Osôbka tam však opäť nebola, pretože si to vraj už prezlečená namierila priamo na ceremoniál. So smútkom v duši som sa teda pobral von s nevábnym tušením toho, že ak sa mi zajtra podarí akreditovať, väčšina lukratívnejších projekcií už bude zarezervovaná. Náladu mi trošku spravil samotný šéfredaktor tejto sajty, keď mi oznámil, že ho v útrobách Incheby očakávajú VIP lístky do miestneho multiplexu, ktorým platnosť končí práve dnes. S optimizmom a „vetrom v kapsách“ sme sa tak po ne vybrali, netušiac, že ich obdržanie nebude zrovna džem lízať. V priestoroch betónového komplexu práve vrcholila superstárovská afterpárty, čo sme mohli už zvonku registrovať, pretože v ovzduší bola pomerne výrazná vôňa detského mydla. SBSskári nás ani za pána nevedeli nasmerovať na vrátnicu administratívnej budovy. Keď sme po asi dvadsiatich minútach konečne našli vstup do budovy, zistili sme, že od vytúžených lístkov nás delí nekompromisné oplotenie, ktoré sa dalo obísť len po mierne premrznutom traverze. Týmto elegantným priesmykom sme sa konečne dostali na vytúženú vrátnicu, k vytúženému vrátnikovi a k doslova požehnaným (išlo predsa o VIPky) lístočkom. Vzhľadom k tomu, že ma čakal týždeň plný intímnych autorských spovedí, nekompromisných umeleckých interpretácií a generačných výpovedí, rozhodol som sa vybrať z večernej ponuky dokonale popcornový CGI výplod „Beowulf“ Roberta Zemeckisa. Táto dokonalo bezmyšlienkovitá a animačne miestami krkolomná záležitosť ma na prekvapenie celkom potešila a pričinila sa o dôsledný myšlienkový výplach pred intenzívnym artovým nátlakom, ktorý mal nastať už nasledovný deň.

Umenie nebolí (občas)

Po tom, čo sa mi v sobotu konečne podarilo získať vytúženú akreditáciu, rozhodol som sa okamžite zamieriť k festivalovým pokladniciam s dúfaním v to najlepšie, avšak i s očakávaním toho najhoršieho. Našťastie, večerné premietania boli ešte voľné. Pre istotu som si zahovoril i vstupenky na ďalší deň a s pokojným svedomím sa vybral „do bijáku“. Chcel som začať zľahka a tak prvý film, ktorý som si v sobotu 1. decembera vybral bol britsko-americký dokument Scott Walker: Muž 30. storočia (Scott Walker: 30 Century Man). Táto štúdia hudobníka, ktorý ovplyvnil také osobnosti akými sú David Bowie, či Jarvis Cocker ma mala navnadiť na hneď potom nasledujúci film Control (Control) Antona Corbijna, ale nevyšlo jej to. Nebola to však vina tvorcov. Tentokrát zlyhala technika, alebo premietač, alebo obaja naraz. Po asi dvadsiatich minútach premietania sa na plátne premietal o 180 stupňov prevrátený obraz so spiatočnou zvukovou stopu. Po tom, čo som usúdil, že sa snímky krátko po začiatku ujal David Lynch a dotvoril si rozprávanie o Scottovi k obrazu svojmu, nám prekvapivo personál Palace Cinemas prišiel oznámiť, že došlo k menšej technickej chybičke, ale, že vraj máme prísť za pol hodinku a oni nám to pustia od miesta, kde sme skončili. Bola to ponuka, aká sa neodmieta, no rozhodol som sa predsa len vyjsť zo sály a čas, ktorý mi ostával do začiatku projekcie Control som strávil pri picollo presse bez mlieka v neďalekej kaviarni. S dostatočnou dávkou kofeínu a so zrýchleným tepom som sa konečne prebojoval na ďalší hudobný príbeh, tentokrát však hraný. Frontman post – punkových melancholikov Joy Division Ian Curtis si život vzal dostatočne pozoruhodným spôsobom na to, aby uznávaný fotograf a dvorný režisér videoklipov Depeche Mode, Holanďan Anton Corbijn z toho mohol vykúzliť znepokojivý obraz rozorvaného človeka, ktorému by ste úspech asi nezávideli. Projekcia tento krát prebehla bez problémov a tak sa takmer úplne plná sála mohla radovať z filmovej, ale najmä vizuálnej lahôdky par excellence. Pár desiatok minút po ňom som už sledoval nového De Palmu v snímke Redigované (Redacted). Táto nepríliš príjemná rekonštrukcia barbarského zachádzania s Iračanmi (ale najmä s Iračankami) v Basre počas premietania vyhnala zo sály takmer polovicu divákov. Neviem, či je to dostatočný dôkaz o jej kvalitách, ale schopnosť vyvolať v divákovi pocit hnusu voči jeho živočíšnemu druhu sa jej podarilo na výbornú. V prvý deň som sa ešte večer zúčastnil premietania nového filmu od benjamína festivalových porotcov, Gusa van Santa. Jeho Paranoid Park bol pre mňa veľmi intenzívnym a pritom zvláštne chill – outovým zážitkom. Pokiaľ sa film dostane do našej distribúcie, rozhodne vám ho odporúčam aj napriek pomerne vlažným reakciám ostatných divákov. Prvý deň festivalu som si teda ihneď našiel dve môjmu srdcu blízke snímky. Čo viac si môže mainstreamom a Beowulfom ľahko znudený cinefil priať?

Týždenná dovolenka v Auparku

V nedeľu (2.12.) napoludnie sa niekoľko stoviek ľudí tvrdohlavo rozhodlo nevenovať svoj čas rodine a oddychu, ale zmysluplne ho presedieť v mäkkých kreslách bratislavského multiplexu. Hrdo môžem vyhlásiť, že som sa poctivo zaradil medzi týchto „hriešnikov“. Ako prvé sústo som si vybral veľmi kurióznu adaptáciu románu Natalie Robinsovej a Stevena M. L. Aronsona Divoká krása (Savage beauty). Napriek tomu, že ma téma filmu veľmi zaujala a Juliane Moore, obcujúca so svojim filmovým synom bola dostatočne „hot“, som sa pristihol, že niekoľkokrát počas premietania som na dlhší čas „vypol“. Napriek tomu môžem prehlásiť, že snímka je správne bizarná i šťavnatá na to, aby som si ju vyhliadol niekedy v budúcnosti (hádam v bdelšom stave). Zato estónsky film Jesenný bál (Sugisball) ma držal v konštantnej katarzii počas celých svojich dvoch hodín. I teraz, niekoľko dní po skončení festivalu môžem povedať, že pre mňa išlo (spolu so Zlými návykmi) o najpôsobivejší filmový zážitok. Príbeh, odohrávajúci sa v šedivom post-socialistickom Talline mi bude v hlave rezonovať ešte veľmi dlho. Správne emocionálne vybúrený som však spravil krátko po premietaní tú chybu, že som zavítal na projekciu nového projektu starého harcovníka Takeshiho Kitana, Sláva filmovému tvorcovi (Kantoku banzai!). Tento Kill Bill dovedený do extrémnej krajnosti sa mnohým divákom (najmä znalcom Kitanovej tvorby) javil ako nesmierne svieži nadžánrový klenot. Ja som však nesmierne trpel a krátko pred koncom som kapituloval a odišiel zo sály (čo nerobím takmer nikdy). Po projekcii som sa od niekoľkých nádejných filmových kritikov dozvedel, že Kitano je boh a týmto snímkom to len potvrdil. Takže tak. O desiatej večer som už bol poslušne nastúpený v rozsiahlej rade pozvoľna postupujúcej do sály v ktorej sa za pár minút mal odpremietať rumunský nositeľ zlatej palmy z Cannes, 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni (4 luni, 3 saptamani, si 2 zile). Ako správny rebel bez príčiny som odmietol slúchadlá, ktoré sprostredkovávali simultánny preklad a tak som si o chvíľku už vychutnával zvučnú rumunčinu, podporenú poľskými titulkami. Príbeh, popisujúci ako sa „prerušovalo“ v Rumunsku v 80. rokoch je natoľko silný, že sám som mal miestami pocit viny za sprostredkovanie potratu Gabitinho potomka. Mrazivo chladný odstup od konania hrdiniek by zimomriavky zaiste privodil ako Alexis Carringtonovej, tak i Jane Tutkovej. Ak radi spoluprežívate osudy filmových postáv, tak potom tento rok nájdete len málo emocionálne naliehavejších snímok než je táto.

Festival som opäť poctil svojou návštevou až v stredu (5.12.). Predošlé dni mi bohužiaľ vzdelanie zatarasilo cestu k celuloidovému spoznávaniu vonkajšieho sveta. Prišiel som bohužiaľ až popoludní, čím som sa nešikovne pripravil o niekoľko zaujímavých projekcií. Mrzelo ma to najmä v prípade britskej snímky Pokánie (Atonement) s Keirou Knightleyovou a Jamesom McAvoyom, ktorá bude pravdepodobne veľmi často zmieňovanou záležitosťou v súvislosti s tohotoročnými Oscarmi. Beznádejne vypredaný bol aj poľsko – slovenský film Jahodové Víno (Wino Truskawkowe) s Jiřím Macháčkom a Zuzanou Fialovou v hlavných úlohách. Títo hereckí velikáni tuzemskej kinematografie prišli film dokonca osobne podporiť a tak som Macháčkovu kovbojskú pracku na opasku a Fialovej (dúfam!) umelý kožušinový kabát mohol obdivovať v „lajf móde“. Tak, bulvárna stránka mojej osobnosti si užila svoje dva riadky slávy a tak sa už môžem venovať samotným filmom. V tento deň som sa zúčastnil dvoch premietaní. Jednak to bola osvedčená klasika Neila Jordana, Hra na plač (The Crying Game) z roku 1992, ktorá viacmenej naštartovala slávnu púť filmového štúdia Miramax a potom vskutku hnusný ruský film Cargo 200 (Graz 200). K prvému filmu nie je myslím čo dodať, pokiaľ ste ho stále nevideli, prišli ste o jedno z najlegendárnejších odhalení v kinematografii vôbec. Dodám už len, že snímka bola uvedená v rámci programovej sekcie British queer cinema, čo v preklade znamená, že vyznávači tradičných konzervatívnych hodnôt a priaznivci bociana Kristiána sa snímkom v tomto bloku vyhýbali ako čert neobrátenému krížu. Spomínaný východný snímok vo mne zanechal dojem, že Rusko bola, je a bude krajina v ktorej to vždy bolo, je a bude jednoducho zlé. Domnievam sa o sebe, že mám pomerne silnú (divácku) náturu, ale to, čo sa odohrávalo počas 90. minút v tomto filme vo mne zanechalo hlboké psychologické šrámy. Ruské hitovky z 80. rokov, zdegenerovaný pošuk, žijúci so svojou matkou, nekrofília, či znásilnenie pomocou fľaše vodky (odzadu). Pokiaľ je to váš hrnček čaju, prosím, no ja som bol zhnusený, otrávený i unudený a to som si podobne ladenú Taxidermiu doslova užíval. I takéto zážitky však bezpochyby patria ku kúzlu „festivalového dovolenkovania“. V predposledný deň (6.12.) som si dal várku troch filmov. Začal som izraelsko – francúzskou snímkou Medúza (Meduzot), ovenčenú Zlatou kamerou z Cannes. Film uviedla jedna z jeho hlavných predstaviteliek, Ilanit Ben Yakov. I napriek tomu, že som do neho vkladal určité nádeje ma dej solídne uspával a i napriek nespochybniteľnej remeselnej zručnosti sa domnievam, že išlo o projekt na mieru realizovaný pre európske festivaly. Krátko po ňom som navštívil projekciu mexického duševného labyrintu, Zlé návyky (Malos hábitos). Priznám sa, že som veľkým priaznivcom súčasnej mexickej kinematografie a hneď niektoré z mojich najobľúbenejších snímok vôbec, boli natočené v posledných rokoch práve tu. Zlé návyky boli pre mňa len ďalším potvrdením toho, že Mexičanov za kamerou skrátka môžem. Fascinujúca mozaika niekoľkých ľudských osudov, ktorej ústredným motívom je konzumácia jedla ma až neprimerane zasiahla. Prezradiť čokoľvek podrobenejšie o deji by bolo nanajvýš nerozumné a sprosté. Aspoň pre mňa osobne išlo nesporne o 101 minút na ktoré sa nezabúda. Unesený a evakuovaný z reality som sa po skončení záverečných titulkov vybral na menšiu prechádzku po meste, aby som „to rozchodil“. Naozaj neviem nájsť tie správne slová, ale táto a spomínaná estónska záležitosť mi na krátky čas znemožnili plynulý návrat do života. Pod týmito emóciami si predstavujem slovné spojenie „filmová mágia“. Návrat do Auparku som si naplánoval tesne pred deviatu hodinu večer, kedy sa začal dokument o legendárnom punkovom frontmanovi a jednom z prvých nositeľov číra, Joeovi Strummerovi. Ako to už u tohto typu filmov býva zvykom, to ako obdivujete rozoberaný subjekt snímky značne determinuje váš vzťah k nej. Ja sám som veľkým priaznivcom punku 70. a 80. rokov a The Clash považujem za jednu z najdôležitejších kapiel v hudobnej histórii. Je teda pochopiteľné, že dokument Joe Strummer: The future is unwritten (Joe Strummer: The future is unwritten) ma nesmierne potešil, naplnil energiou a utvrdil v tom, že osobnosť jeho formátu bola väčšia než veľká. Počas projekcie došlo k pomerne kurióznej „punkovej“ udalosti, keď sa po asi polhodinke premietaný obraz posunul o značný kus nahor a uvoľnil do polky miesto čiernemu plátnu, pričom sa to takto odvíjalo dobrých desať minút. Verím však, že aj tieto technické komplikácie patria ku každému filmovému festivalu a miestami slúžia ako akýsi pripomienkovač toho, že napriek mágii odohrávajúcej sa pred našimi očami to nie je svet do ktorého môžeme niekedy patriť.

Posledný deň v spoločnosti nespútanej imaginácie

Posledný deň (7.12.) týždenného filmového maratónu som sa opäť rozhodol pre výber štyroch filmov. Ako prvý som zvolil víťaza Benátskeho filmového festivalu, film Túžba, opatrnosť (Se, Jie) od žánrového chameleóna Anga Leeho. Tento elegantný, ale nesmierne rozvláčny príbeh čínskej študentky a jej netradičného sexuálno – citového vzťahu k vplyvnému kolaborantovi počas japonskej okupácie Číny v 40. rokoch je vskutku veľkolepým dielom. Ako to však už niekedy pri tomto type filmov býva zvykom, epickosť ešte zďaleka nezaručuje to, že si dianie na plátne náležite užijete. I keď hrdinovia počas zúriaceho vojnového konfliktu skúšajú polohy, pri ktorých by hlavou krútila i Sharon Stone s Michaelom Douglasom, častejšie ako na ich osud sa pravdepodobne budete sústrediť na monitorovanie času ostávajúceho do záverečných titulkov. Krátko po ich doznení som sa opäť ocitol v japonskej spoločnosti vo francúzsko – japonskej koprodukcii Les trúchlenia (Mogari no mori). Osud ovdoveného seniora Šigekiho a jeho mladej opatrovateľky Mačiko ma v istých momentoch takmer dojal, no s pribúdajúcimi minútami som hrdinom začal čoraz častejšie priať neľútostný koniec. Ono, sledovať hodinovú púť senilného starčeka a láskavú vílu ako takmer hodinu blúdia po lese nie je v skutočnosti natoľko vzrušujúci zážitok ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Po tomto srdcervúcom výlete do prírody som sa dobrovoľne upísal demagógovi číslo jedna (nech mi tuzemské politické špičky odpustia), Michaelovi Moorovi. Musím však uznať, že ma jeho Sicko značne prekvapilo. Nie, že by nám snáď tentokrát Mike predkladal úplne košér informácie. To od neho nakoniec čaká asi len málokto. Ale jeho najnovší dokument Sicko (Sicko) je okrem toho, že je remeselne dokonale zvládnutý i neskutočne zábavný, dôvtipný a nech už s vami ten obézny exhibicionista hrá akúkoľvek hru, tak i poučný a výnimočný. Jeho posolstvá sa síce nijako dramaticky nemenia a Bush je podľa neho stále Mussolini dnešnej generácie, ale narozdiel od únavnej agitky Fahrneit 9/11 nás tu tentokrát o niečo menej znázilňuje a dosť viac baví. Festival uzatváral americko – kanadsko – britský snímok Prísľuby z východu (Eastern Promises). Režisér David Cronenberg už niekoľkokrát dokázal, že je majstrom v obaľovaní tých najznepokojivejších myšlienok do atraktívneho obalu a neinak je tomu i tentokrát. Precízne režijné vedenie, dokonalý Viggo Mortensen a nezabudnuteľná scéna vybavovania si účtov medzi spotenými chlapmi v saune, to všetko mi nanajvýš uspokojivo zavŕšilo famózne strávený týždeň.

V porovnaní s predošlým ročníkom sa tento rok organizátorom naozaj podarilo zohnať všetky najlukratívnejšie festivalové tituly. Práve vlani sa neprítomnosť filmov ako Babel, Black Dahlia, či Lynchov Inland Empire podpísala pod to, že slovenský filmový divák sa právom mohol cítiť ako prehliadaný tvor, vzhľadom na to, že tieto snímky sa k nám dostali buď s ročným oneskorením, alebo dokonca vôbec. Po čisto dramaturgickej stránke teda festivalu veľa vyčítať nemôžem. Dali by sa samozrejme spomenúť klasické argumenty ako nevhodnosť obchodného centra pre konanie akcie takéhoto charakteru, dlhé rady pri pokladniach, či (pre mňa najnepríjemnejšie – ostré svietenie počas záverečných titulkov) občas mierne chaotická organizácia. Som nesmierne zvedavý na to, akú atmosféru bude mať festival na budúci rok. Podľa organizátorov by sa mal konať v novom multiplexe, ktorí má stáť neďaleko Starého mesta. Som zvedavý, koľko negatívnych ohlasov sa vynorí po tom, čo sa festival presunie tam s tým, že ľuďom chýbajú obchody naokolo. Relativita jednoducho nepustí. Stále sa však nazdávam, že podobne ako v Cronenbergových filmoch sa aj výnimočné akcie môžu konať na tých najnevhodnejších miestach. MFF Bratislava je pre mňa jednou z nich.