Hviezdne noci 2017. Premietanie v Sobášnej sieni. © Marcel Huljak
Synagóga obsadená lešením. Buď si na tom spravím meno alebo skrachujem, povedal rekonštruktér Jurajovi Ďurišovi. Juro vystavuje vo vestibule kulturáku multimediálnu inštaláciu, štvorstennú zemeplochu pod sklom zasypanú množstvom fantastických drobných vecičiek a sprievodné video, taký making of, s nastrihanou výrobou inštalácie. Hračkárske autíčka rozťahujú po ploche temperové farby, vrážajú do plastových vojačikov, z každého uhla pohľadu sa vynára desať nových detailov.
Sobášny palác. Na pódiu sa skvie biele koncertné krídlo. Bude sa naň hrať? Nie je naladené, krúti hlavou Peter. A predsa za ním ďalší večer sedí Klaudia Kosmeľová, klávesáčka Katky Málikovej. Kapelu sledujem usadený na boku pod pódiom, drobná blondína v tyrkysových šatách sa vrtí a skáče, v jednej chvíli aj z pódia, obklopená stoličkami si vymýšľa vlastnú trávnicu, vymetá prach a popol augusta z drevenej podlahy.
Okolo detského stanu crká dážď, vnútri spieva more. Ešteže cez cestu je Lidl, potreboval som zalepiť ústa pravej topánke, skočil som si tam po sekunďák, zalepil ju priamo pri pokladniach a víťazoslávne odkráčal na Pieseň mora (Song of the Sea, 2014). Stan je plný napriek pomerne sychravej sobote. V tejto chvíli ešte netuším, že sa dívam už na druhý film Severoíra Tomma Moorea po otváracom Brendanovi a tajomstve Kellsu (2009). Prestáva pršať a pracem sa do zámku na pieseň zeme (pre zmenu). Plickovu obrazovú báseň Zem spieva som síce videl už niekoľkokrát, ale ešte nie so živou hudbou, ktorú produkujú bratislavskí hipsteri Ľudové mladistvá. Usádzam sa vari prvý raz na balkóne, na plátno ledva dovidieť, to mi však v tejto chvíli neprekáža. Vedľa stojí Pavol Rankov s dcérou, vo Vitalkafé mal diskusiu. Vystriedalo sa tam viac literárnych hostí, ja som vymetal zásadne iba áfterky. O dennej atmosfére teda neviem nič; nočná bývala srdečná.
Mýlim si sálu a namiesto Živého biča v slovenskej folklórnej sekcii si sadám na Bílý ráj (1924), prvorepublikovú nemú dobrodružnú romancu Karla Lamača, režiséra, scenáristu, strihača, textára, speváka a herca (tu v hlavnej úlohe Ivana Holara). Partnerí sa s ním ďalšia priekopníčka českého filmu Anny Ondráková (podľa Gustáva Machatého česká Mary Pickford). Exteriérová Šumava vyvažuje naivný príbeh, pristihujem sa, že dobové líčenie ma začína fascinovať, hlavne herečkovské srdiečkové pery.
Samčo zahajuje pentagramčekovské kolo. Vedľa si sadajú dve dobrovoľníčky a zvedavosť na ich tvárach po niekoľkých veršoch strieda šok. Počujeme to prvýkrát, priznáva jedna. Tak veľa zábavy prajem. Prekvapujúcich momentov bolo mnoho aj počas večerného oficiálneho koncertu na Námestí republiky s Lucinkou Omražťokom, veľa sa improvizuje, Samčo reaguje okrem divákov aj na kostolné zvony, krátke vystúpenie úderne vrcholí maďarskou verziou Nad Tatrou sa blýska. Pre miestneho obyvateľa, postaršieho pána v obleku, ktorý sa s rukami za chrbtom prechádzal celé dni festivalovými priestormi a občas zastavil niekoho z organizátorov s poznámkou, že tu máte samých opozičníkov, toto musela byť posledná kvapka.
Írska sekcia ponúkala možnosť rozšíriť si filmografie velikánov, obsahovala posledný film Johna Hustona, príznačne nazvaný Mŕtvy (1987, podľa poviedky Jamesa Joycea) aj etnografickú dokudrámu Roberta Flahertyho Muž z Aranu (1934), kde som bojoval s vlnobitím a driemaním (šla pred obedom, ešte som sa poriadne neprebral). Nečakaným vrcholom tejto časti programu sa pre mňa stala naturalistická dráma Poitín (1978) o ilegálnej výrobe a pašovaní alkoholu, a čo bohaté možnosti ekonomickej aktivity robia s ľudskou povahou. Režisér a spisovateľ Bob Quinn tu až nemilosrdne búra romantické stereotypy krajiny svätého Patrika, bonusom je, že ide o prvý film natočený kompletne v domácom írskom jazyku (takže titulky sú nutnosť).
Z hľadiska filmového všežravca predstavovala ultimátne lákadlo „ugandská“ sekcia SUPA ACTION! filmov Who Killed Captain Alex (2010) a Bad Black (2016). Nabwana Isaac Godfrey Geoffrey, „ugandský Tarantino“, je momentálne miláčik západných festivalov ako hlavná postava tzv. Wakaliwoodu, filmovej výroby sústredenej v slume Wakaliga v Kampale. Sú to filmy robené na kolene, v ktorých sa miestni mládenci stávajú majstrami kung fu a vraždia sa umelinovými kalašnikovmi, z grotesknej choreografie bojových scén sa bez zábran prepíname do sociálnej kritiky či telenovely. V Ugande je zvykom premietanie filmov doprevádzať živým komentárom VJa. Do kapitána Alexa a zlej čiernej uvádza chrapľavý hlas VJa Emmie. Okrem prekladu niektorých replík do angličtiny poskytuje aj informácie a vtipy o deji, postavách a tvorcoch. Účinok na bránicu je neodkladný a trvácny.
V Bad Black hrá Alan Ssali Hofmanis, pôvodom (biely) Američan, „prvý muzungu (Západniar) v ugandskom filme“, dnes už spoločník Nabwanu I. G. G. v Ramon Film Productions International. VJ si robí žarty z jeho začiatočníckej akčnej neschopnosti, ale aj z predchádzajúceho Alanovho života v New Yorku. Trénuje ho malý černoško, badass, ktorý sa volá – áno – Wesley Snipes. A vskutku, po iniciačnom váľaní sa v stoke plnej hovien sa z Alana stáva prvotriedna akčná hviezda. Čo si treba z týchto filmov zapamätať, je to, že v Ugande všetci, ale všetci ovládajú bojové umenia a prácu so zeleným plátnom. Tieto efekty nezostarnú, pretože sú okato primitívne. Ich komická hodnota sa rokmi bude len stupňovať, ako sa stupňuje pri hračkárskych tankoch v Bielikových Vlčích dierach (1948, na tomto ročníku neboli).
V piatok sa na námestí konajú prvé festivalové raňajky. S hudbou, vystupovala polovica Detí z Pirea, dievča z Pirea. Spievala sama, v pauzách popíjala čaj alebo odpovedala všetečným občiankam, že áno, je to verejné, môžete ísť, kam chcete, môžete aj vy spievať. Občianky sa nepridali. Ja som si prisadol bližšie a tváril sa, že počúvam. Dievča z Pirea sa tvárilo, že ju to potešilo.
Z Kataríny ma vyprevádza cez nádvorie zámku Adéla ještě nevečeřela zo sekcie Film a história. Socialistický zombi mord som hajpoval už dosť, tak si doprajem celohudobnú noc na priam funkcionalisticky upravenom stejdži v kulturáku so starými známymi The Ills (hrali aj pred rokom), po polnoci striedanými produkciou Jimmyho Pé. Oboch (a ďalšie) koncerty doprevádzal Autumnist VJ.
Dva filmy, v ktorých názve sa spieva, som v sobotu večer nasledoval živým spevom a hudbou, ostatne ako v piatok. Rozdiel bol, že v sobotu som vynechal headlinera v sobášnej sieni (Longital) a šiel som sa vyskákať na námestie (menej) na Seventh Weapon a (viac) na Chiki-liki-tu-a. Rozohriali ma tak, že som mohol spokojne vrátiť deku požičanú z barového stanu. (Mal som si ju nechať. Ale kto by tušil, že svoju zabudnem v pondelok ráno prevesenú cez rebriny v telocvični?) Po desiatej znovu do kulturáku, opakovačku kapitána Alexa ohrdnem, vymením za postpunkovo-psychobillické Fúzy múzy, ďalšiu z asi desiatich prešovských kapiel, čo Peter tento rok lanáril do Bytče. Ejha, inštrumentálne mi to silne reže a viciousovské maniere basáka Juraja Staviarskeho pridávajú ďalšiu úroveň zábavy. Takže sa vlastne cítim veľmi nad vecou a finále večera, súrodenecká dvojica Bulp, ma nadnáša ešte viac. Do stanu som zrejme plával v oblakoch.
Tak sa stalo, že môj posledný film bola Nenasytná Tiffany (2015), ak nerátam úryvok zo Starcov na chmelu na zámku. Tiffany patrila spolu s ugandskou dvojicou do sekcie Action, a hoci rozpočet musel byť v krajine patriacej do EÚ (Čechy) niekoľkostonásobne vyšší než vo východnej Afrike, stále je to film robený v amatérskych podmienkach. Natočil ho ako svoj prvý celovečerák Andy Fehu, jeden z najaktívnejších mladých českých filmárov (má 31). Nielenže sa smejem skoro tak často ako v prípade ugandského exportu, aj Fehu dokáže miešať formanovsko-chytilovskú naturalistickú komédiu s takými odlišnými žánrami ako krimi, horor a fantasy. Jeho hlavný hrdina, darmošľap Pepa (Leoš Noha) narazí na video, vedúce k pokladu, no spolu s ním je zakopané aj smrteľné nebezpečenstvo. Tiffany nie je vegetariánka a ako jej prasesternica Adéla, ešte nevečerala.
Mal som zámer stráviť na Hviezdnych nociach 2017 najviac času, ako sa len dalo. Splnil som si. Došiel som vo štvrtok pred otvorením telocvične, odišiel v pondelok po jej zavretí. A že sa budem vracať.
