Vystupujem z osobáku. Batôžkárov pred stanicou sa pýtam na cestu do mesta, lebo Bytča má tú zvláštnosť, že leží zopár kilometrov od stanice na opačnom brehu Váhu. „Môžeš ísť aj tuto na bus“, upriamujú moju pozornosť, „ak sa ti nechce šľapať takú polhodinku pešo.“ Ale mne sa chce. Do prvého premietania, ktoré mám reálne šancu stihnúť, je dosť času, aby som si stihol vybaviť aj akreditáciu a rozložiť stan.
Prichádzam do Bytče v piatok o šiestej večer. Hviezdne noci sú síce štyri, od štvrtka do nedele/pondelka, no mohol som sa uvoľniť iba na víkend, takže si strihnem zoštíhlenú, polovičnú verziu podujatia. A to ešte neviem, že mi zažívacie problémy skrátia aj sobotnú noc. Zatiaľ vyzerá všetko sľubne, pred mostom cez rieku ma víta dúha nad severnými výbežkami Súľovských vrchov.
Festival Hviezdne noci v Bytči je čerstvým prírastkom v kalendári slovenských filmových podujatí. Prvýkrát sa konal v roku 2015, organizuje ho miestny filmový klub a funkciu najvyššieho riaditeľa zastáva neudržateľný Peter Gärtner. Pozvánka na druhý ročník mi zasvietila na fejsbúčiku od kamaráta Mareka Kramaru niekedy začiatkom augusta a zvedavosť ma prinútila hľadať spôsob, ako sa tam infiltrovať, hoci aj na obmedzený čas.
Zaujala ma nielen možnosť vypadnúť na chvíľu z prepálenej Trnavy, ale aj program, rozdelený do sekcií s tajuplnými názvami ako Film a história, Filmový zemepis, Fenomén Slovensko či Film a hudba. Najväčšími filmovými lákadlami pre mňa boli sekcie Retrospektíva Karla Zemana, kde sa dali vidieť najznámejšie filmy tohto svetoznámeho českého animátora a režiséra a Filmový zemepis, ktorý s podporou Goetheho inštitútu predstavoval tvorbu Christiana Petzolda, zhodou okolností môjho obľúbeného nemeckého režiséra.
Hviezdne noci však zďaleka nie sú iba o filmoch. V podstate rovnocennou zložkou programu je hudba, v kultúrnom dome sa okrem púšťania filmov hralo aj divadlo (v jednom z t̶r̶o̶c̶h̶ štyroch predstavení účinkoval samotný riaditeľ), konferovalo sa a diskutovalo, jogovalo, workshopovalo, k vizuálnym atrakciám treba zarátať aj videoart počas koncertov, výstavu k dielu Karla Zemana, výstavu fotografií Šymona Klimana Partizáni či nočný videomapping priečelia synagógy. A to som ešte určite nejakú aktivitu vynechal. Napríklad voľnú zábavu.
Premietanie Frigo ako Sherlock Holmes, foto: Pavol Čižmár
Do mesta vchádzam od výpadovky pomedzi protihlukové steny a odhadom sa púšťam po trase, ktorá by ma mala dostať do historického centra k synagóge, kde sa chcem akreditovať. V okrajovej reštaurácii slávia svadbu alebo niečo podobné, z okien hučí prísne tanečný remix Ságy rodu Forsythovcov. Neviem, či som na hornom, či na dolnom konci, orientujem sa podľa veže zámku a zabočím doprava. V jednom z dvorov ešte vidím bocianie hniezdo, originál na stĺpe určenom iba preň, lebo na ňom netróni žiadna anténa ani satelit, ani z neho netrčia káble na všetkých pätnásť svetových strán. Už teraz sa mi tu páči. (V sobotu počas raňajok v gastrozóne mi nad hlavou preletí bocianí pár – potvrdenie, že to hniezdo tam nie je iba ako nejaká relikvia.)
O chvíľočku vidím pred sebou zámok a hneď za ním synagógu, odkiaľ sa už rinú nesúrodé tóny zvukovej skúšky. S dobrovoľníčkami(?) vybavím akreditáciu a aby som sa cítil dostatočne dôležito, asistuje pri tom aj pán riaditeľ. Synagóga je nadherne ohlodaná, s tehlami vycerenými spod omietky, tipujem to na potrebu skorej rekonštrukcie. Stanové mestečko avizované na ihrisku sa nekoná, namiesto toho sa pridávam asi k piatim turistickým jednotkám rozloženým v záhradke pred svätyňou. Neľakajte sa, pribudli ešte ďalší a ostatní, čo pohrdli hotelmi, mohli využiť telocvičňu pár minút ďalej smerom na autobusku. Tu je všetko po ceste alebo na skok od nej (cesty, nie autobusky).
To zisťujem počas povinného výletu k bankomatu (tiež na stanici). Po návrate k synagóge ešte stíham pivečko v gastrozóne, stretávam Klarimondieu a iných (staro)nových známych, trúsime reč o festivalovej sezóne, o Bytči a podobne. Potom sa už poberám do praveku. Je to zvláštne, lebo hoci som vo veku, keď som už mal mať televízne reprízy odsledované do zblbnutia, v skutočnosti som Zemanovu legendárnu výpravu ešte nikdy celú nevidel. Na nádvorí zámku, pod dekou, obklopený rodinkami s batoľaťami, čo sa snažia napodobniť mamutí ryk (a darí sa im), je to predsa len sviatočnejší zážitok. Dobre som došiel. Aj deti v 50. rokoch dobre došli. Vlastne, akoby furt niekam chodili. Zeman spravil niečo ako čistý film, iba o pohybe (v priestore aj čase). Animácie prehistorickej fauny impozantné a zavše dosť vtipné, hlavne tá jašterka vo vode, čo vyskakovala na Jirku.
Po filme naspäť do gastrozóny. Stretávam práve dojduvšieho Ľuba, festivalového parťáka od zimných Živlov, kde rozfajčoval partiu. Ponúka ma tuzemským levíkom, ja ho ponúkam ľahkou žužuletou (ach, Petržka rokov deväťdesiatych) a ideme dovnútra na Satanove pazúry, čo už medzitým začali hrať. Že vraj niektorým čajočkám pripadali podobne predpotopne ako Zemanove monštrá, ale v domácich pomeroch je ich verzia gitarovej hudby ešte vysoko motorická. (Aspoň teda tie rýchlejšie veci.) Po koncerte sa niekedy okolo polnoci začal premietať film, ktorého názov vcelku vystihoval dianie – Nonstop párty (origo 24 Hour Party People). Ľubo počas neho zaspal (asi aby dokázal opak). Ak by ste nevedeli, ide o zbesilo zostrihanú komédiu o živote Tonyho Wilsona, manchesterského „hudobného mogula“ (lol, wikipédia). Takto prebiehali všetky hviezdne noci v synagóge: pár koncertov, a potom filmová pecka s hudobnou tematikou. Azda až na poslednú, z nedele na pondelok, s ktorou sa viazalo prekvapenie (Samčo, vrah dážďoviek) a viacero zmien, vynútených nepriaznivým počasím. To však už viem len z počutia, ja som musel Bytču opustiť v nedeľu poobede.
Koncert Saténové ruky, foto: Pavol Čižmár
Po filmovej párty sa Ľubo prebral a pokračovala párty všeobecná. Medzičasom mi došli papieriky na balenie cigariet. Našťastie, Ľubo prejavil obdivuhodné schopnosti zhánky a papírky sme mali snáď od všetkých, čo ich naokolo vlastnili, vrátane Vlada Jančeka zo Satanových pazúrov. (Tiež partili do rána, takže sú to rockeri telom a dušou, kapiš?)
V neskoršom štádiu som už pil celkom nezriadene (borovička s pivom šumafuk), čo zrejme viedlo k rozhovorom s miestnymi dobrými alkoholickými dušami. Lebo keď som sa v sobotu šiel do telocvične osprchovať, začal na mňa zozadu jeden taký volať že „Jožo!“, čo opakoval, kým som sa neotočil a neohradil sa: „No ale ja nie som Jožo!“ Na čo reagoval slušnejšie než slušne: „Pardon, prepáčte.“ Ďalší ma zastavil neskôr počas obchôdzky centra (alebo celej?) Bytče. Kúsok pred Námestím republiky vypadol z dverí (asi nejakého lokálu) zdatný päťdesiatnik a hneď, čo ma zbadal – z dvadsiatich metrov – naširoko rozpažil a kričí: „Čaaaau!“ Aj by som odbočil, ale nebolo kam. Podľa mojej reakcie vytušil, že niečo nie je v poriadku a keď som naveľa došiel až k nemu, pýta sa: „Nepamätáš sa?“
„Ani nie. Bavili sme sa asi tak 5 minút, nie?“
Výrazne sklesol a mávol rukou: „Nechaj tak.“
No, to mi aspoň uvoľnilo cestu k najväčšej pamätihodnosti mesta, čo na mňa zasvietila ešte počas potuliek po gúglmape: Rodný Dom Jozefa Tisu (Tisa? Tisu? ech…). Tak ten sa nachádza v ulici hneď za mestským úradom, kde sídlia aj mestskí policajti, hasiči (priamo oproti) a na druhom konci štátni policajti. Je dobré vedieť, že pamiatka takého významu má náležitú ochranu. Majiteľ či správca nebol doma, takže expozíciu vnútri som si nepozrel a ostalo mi iba čítať si informačný text na priečelí. Ale ten bol zato nasýtený. Tak teda: viete tému Tisovej dizertačky, na základe ktorej sa stal doktorom teológie? Teraz už budete vedieť: „Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu“. Toto sa vám vreže do pamäti. Aj to, že „časť (Tisových) ostatkov bola odovzdaná do opatery americkým Slovenom v Clevelande“. A aby som mohol ešte viac ľutovať, že som sa nedostal dovnútra, respektíve na dvor, tak som si prečítal aj, že „na Nádvorí mučeníkov národa je osadená i busta prezidenta Tisu. A iné.“
To bola moja sólová urbanistická prechádzka, lebo oficiálnu v sobotu o jednej som nejakým zázrakom nestihol. Ešte ma lákal areál miestneho pivovaru a jeho budovy (z rôznych storočí), čo som si chcel dať večer pod rúškom tmy, ale to som už bol indisponovaný, takže musíte veriť iba odporúčaniu Maroša Broja (Broju? Broja? Doprčic!), že sa to dá a že sa to oplatí (v najbližšej budove od synagógy je otvorené okno na prízemí od cesty a vyleziete až na strechu).
Koncert Stolen Money: foto: Marcel Huljak
Čo také som ešte videl v sobotu? Ešte výstavu o živote a diele Karla Zemana vo veľkej sále Sobášneho paláca na zámku. Skutočne veľkej, lebo „s rozmermi 34,5 x 12,5 metra patrí k najväčším priestorom profánnej architektúry na Slovensku“ (wikipedia.sk). Pôvodne som do paláca šiel preto, lebo to bol najbližší verejný objekt s čistou pitnou vodou (asi okrem zámockej reštiky), no keď už som bol vnútri, aspoň túto jednu výstavu som si doprial a môžem dosvedčiť, že do tej sály by sa pomestila priemerná východoslovenská svadba úplne v klídku a možno by aj koncertné krídlo ostalo ráno celé.
Bol som aj na jeden „trezorový“ film, Vánoce s Alžbětou, v kultúrnom dome, kde sídli miestny filmový klub (boh žehnaj). Ide o kúsok od Karla Kachyňu, ktorý sa nejak dostal do jedného vreca s jeho legendárne paranoidným Uchom a po nástupe normalizácie sa nemohol premietať. Upadol do takého zabudnutia, že sa nepremietal ani po 89-om, takže sme boli po päťdesiatich rokoch prví diváci, čo si mohli pozrieť túto inteligentnú romantickú komédiu s hláškujúcim Vladom Müllerom.
Večer ma už postihlo akútne zlyhanie trávenia, takže akýkoľvek program som mal prerušovaný útekmi na toi-toiku (našťastie, boli blízko). V synagóge hrali Tolstoys, taká nová kapela s úžasnou huslistkou, „králi slovenskej post-rockovej scény The Ills“ (P. Gärtner), bytčianski domáci oživení klasici Autumnist a posledné, čo si pamätám, bol Foolk (trošku elektroniky). Pred ním prebehol, čo sa týka spektáklu, asi vrchol, nemyslím teraz filmový. Partia Nano VJs (Jakub Pišek a ďalší (sorry, ďalší)) videomapovala priečelie synagógy. Všetkým sa to veľmi ľúbilo a za chvíľu to bude na každom festivale alebo hocijakej kvázikultúrnej akcii na Slovensku. Dúfam. Mal byť ešte film o rockovej scéne v Reykjavíku a na celom Islande, ale to som už pri najlepšej vôli nedával a šiel sa vyspať. Aby som bol ráno schopný zbaliť stan ešte pred premietaním Petzolda v kulturáku o desiatej, a pak sa pobrať na vlak (teraz už busom z mesta, nie pešo, lebo začalo chcať a stále mi nebolo najlepšie).
Záver? Taký, že budúci ročník stíham snáď celý festival, nie iba dva dni zo štyroch. Keď nie, tak sa asi (opäť) doseriem. Dobre, namiesto mojej hnusnej prózy sa ešte môžete prevetrať skrze krátky rozhovor s organizátorom Hviezdnych nocí Petrom Gärtnerom:
00:24 som ja more!
Prečo ste sa vôbec rozhodli robiť Hviezdne noci a v čom je podľateba prínos tohto podujatia v slovenskej filmovej a inej kultúre?
No len preto, že festivaly sú príma. Chceli sme mať jeden aj v našom meste. Ako občianske združenie prevádzkujeme v meste celoročne kino, logicky bol teda prvý ročník filmový festival. Druhý už bol multižánrový. Čo sa týka filmového programu, náš vzor je Letná filmová škola Uherské Hradiště, teda sa snažíme objaviť pre divákov to zaujímavé z dejín filmu, objaviť zabudnuté klenoty, robiť revíziu rôznych filmových epoch a prúdov. Takýto festival na Slovensku doteraz chýbal. Nechceme pozývať drahé hviezdy, ktoré nikoho nezaujímajú, ale premietať zaujímavé filmy pre čo najviac divákov. Prínos nášho podujatia je aj v tom, že to nie je akcia iba pre turistov, ale najmä pre lokálne a regionálne publikum. Chceme robiť „svetovú“ akciu pre malý svet, lebo sa to dá, lebo to je potrebné.
Z čoho festival financujete? Ako s vami spolupracuje mestoBytča? Sú voči vám ústretoví alebo skôr sa boríte s prieťahmi aproblémami? Aké máte odozvy od miestnych obyvateľov?
Tento rok sa nám podarilo získať pár grantov a partnerov, takže sme mohli spraviť bohatší program. Mesto nás podporuje ako akúkoľvek občiansku aktivitu. Zatiaľ je to viac-menej v podobe poskytovania priestorov a materiálu. Uvítali by sme však aj inú podporu, lebo už nie sme malá akcia robená na kolene a veríme, že mesto urobí všetko pre to, aby si festival udržalo. Pýtala by sa najmä podpora „turistickej infraštruktúry“, pretože v tomto smere má Bytča veľký potenciál, ale je tu malé percento ubytovacích a stravovacích možností. Miestni sa na festival tešia, chodia na filmy a koncerty už od prvého dňa. Sme aj komunitný festival, organizovaný miestnymi pre miestnych, to by sme si chceli udržať.
Koľko vás vlastne pracuje na festivale? Ste všetci z filmovéhoklubu? Odkiaľ beriete dobrovoľníkov/koľko ich je?
Jadro organizačného tímu, ktoré pracuje na festivale celý rok, je tak 5-6 ľudí. Celý organizačný štáb bol tento rok už dosť veľký, viac ako 20 ľudí. To všetko sú viacmenej miestni ľudia. Ďalších približne 15 ľudí sa podieľalo na písaní katalógu. Vydali sme normálne odbornú publikáciu. A dobrovoľníkov sme mali tento rok 20 z celého Slovenska. To znamená, že sme zaujímaví už pre celé Slovensko. Všetci – štáb aj dobrovoľníci – robíme na festivale zadarmo, má to teda taký charitatívno-občiansky rozmer, a preto má akcia takú super atmosféru. Keď ľudia niečo robia dobrovoľne a zadarmo, tak je to niekedy lepšie, ako keď to robia ako povolanie.
Aké sú najväčšie/zásadné rozdiely medzi prvým a týmto ročníkom?
Druhý rok bol už plne multižánrovy festival, mali sme 15 koncertov, 4 divadlá, diskusné fórum, workshopy a ďalšie podujatia. Zdvihla sa aj návštevnosť. Aj keď skoro všetky akcie sa dejú pod strechou, veľa ľudí prihliada na počasie a to nemalo byť ideálne, takže si myslím, že sme mohli mať ešte väčšiu návštevnosť. Ale to, čo tam bolo, bol vytúžený stav, teda bolo plno, ale nie na prasknutie. Mali sme aj väčšiu gastrozónu, prišlo aj viac cezpoľných divákov. Najviac som sa bál, že to nebude mať takú dobrú atmosféru ako prvý rok, že to ľudia ofrflú, že je to väčšie, ale že to stratilo ducha, ale nestalo sa to. Tá atmosféra z prvého ročníka zostala, dokonca by som povedal, že sa znásobila.
Niečo o zmenách/rozšíreniach/plánoch do budúcna.
Plánov je veľa, snívame všetci. Ale už aj keby sa festival nejak extra nezväčšil, tak by mu to neuškodilo. Určite však chceme zvýšiť kapacitu zapojením aj ďalších zaujímavých lokácií v meste, a potom to závisí už len od toho, či zoženieme partnerov a granty. Keď zoženieme, tak si budeme môcť dovoliť bohatší program. Úspech mal najmä videomapping, takže snáď sa nám podarí do budúceho roka spraviť nejaký ďalší, budov na to je v meste dosť.
Čo teba osobne najviac potešilo na tohtoročnej akcii/najsilnejšízážitok?
Satisfakcia je, keď tam prídu ľudia, ktorí by za iných okolností chytali muchy na kúpalisku a sú nadšení, spoznajú niečo nové. Aj teraz týždeň po festivale idem cez mesto a v krčme sa diskutuje o tom, aký bol Buster Keaton výborný komik, a aké točil super filmy. Alebo počujete starú známu, že si myslela, že westerny sú blbosť, ale na Hviezdnych nociach videla prvýkrát Sedem statočných a je z toho unesená. Stretnete kamošov, čo ste ich aj desať rokov nevideli a trsnete si spolu na koncerte. Takýchto malých zázrakov som tam zažil každý deň niekoľko, a vtedy si hovorím, že to má zmysel.
